V doterajších jednohubkách som sa venoval poväčšine knihám, ktoré patria v anglickej terminológii do kategórie fiction, čiže po slovensky medzi beletriu. Dnes by som chcel upozorniť na zopár zaujímavých nových titulov z oblasti non-fiction alebo literatúry faktu.

Portrét Churchilla ako mladého dobrodruha

Skúste požiadať Google o obrázky Winstona Churchilla (1874–1965). Z väčšiny z nich sa na vás bude dívať mäsitá tvár muža okolo sedemdesiatky, s klobúkom, motýlikom a často aj povestnou cigarou medzi perami. Až niekde na konci prvej stovky fotografií nájdete portrét mladíka v ležérnom postoji, vo vojenskom poľnom odeve, opretého o bambusovú paličku, a popis obrázku hovorí: „WCh ako vojnový spravodajca novín Morning Post počas Búrskej vojny v južnej Afrike, 1899“.

V čase 2. búrskej vojny nemal Churchill ani 25 rokov, no za sebou toho už mal dosť: ako vojenský pozorovateľ bol na Kube počas protišpanielskeho povstania (a zamiloval si na celý život kubánske cigary), v britskej armáde odvážne bojoval na severozápade Indie a v Sudáne. Po prvýkrát aj kandidoval – zatiaľ bezúspešne – do britského Parlamentu. Bol presvedčený o svojej výnimočnosti a predurčenosti pre politickú kariéru. Zároveň si uvedomoval, že dvere k nej mu môže pootvoriť nejaké ďalšie vojnové hrdinstvo.

Churchillovo osudové dobrodružstvo zasvätene opisuje knižka americkej spisovateľky a novinárky Candice Millard (1968) s názvom Hero of the Empire: The Boer War, a Daring Escape and the Making of Winston Churchill (Hrdina Impéria: Búrska vojna, odvážny útek a vzostup WCh, vyd. Doubleday). Ambiciózny mladík sa podujal zakúsiť na vlastnej koži vojnu na juhu Afriky a informovať o nej čitateľov britských novín. Počas jednej z ciest v obrnenom vojenskom vlaku padol do zajatia. Spoluväzni plánovali útek, no s ním pritom radšej nepočítali, lebo bol v tom čase už príliš známou osobnosťou (a údajne ani nedokázal ustrážiť tajomstvo). Nakoniec útek podnikol sám a po dobrodružnej a strastiplnej ceste sa dostal do bezpečia. Britské noviny z Churchilla spravili národného hrdinu – a po najbližších parlamentných voľbách v roku 1900 naštartovala oslnivá kariéra jedného z najväčších britských (a svetových) politikov 20. storočia.

Kde sa vzal Cudzinec?

Iným úsekom dejín, v tomto prípade literárnych, sa zaoberá kniha Alice Kaplan (1954), profesorky francúzštiny na Yaleovej univerzite, Looking for The Stranger (voľne: Po stopách Cudzinca, vyd. Univ. of Chicago Press).

Len málo románov svetovej literatúry má podobné postavenie ako Cudzinec, prvý román Alberta Camusa (1913–1960), ktorý vyšiel v r. 1942. Ohmatané výtlačky sa nájdu v plecniakoch maturantov, no výpoveď knihy sa dodnes rozoberá aj na serióznych filozofických seminároch. Bola preložená do vyše šesťdesiatky jazykov a predalo sa z nej okolo šiestich miliónov exemplárov.

Kaplanovej štúdia hľadá odpoveď na otázku: Ako mohol ani nie tridsaťročný autor, ktorý nemal na konte ešte ani jeden román, napísať hneď majstrovské dielo, ktoré znepokojuje čitateľov aj po viac ako sedemdesiatich rokoch?

Camus sa narodil v chudobnej rodine v Alžírsku, ktoré bolo francúzskou kolóniou, a kariéru začal ako novinár, ktorý informoval o súdnych procesoch. Kaplanová dokladuje, že pojednávania s vrahmi, na ktorých sa zúčastnil, značne ovplyvnili vznik a tému Cudzinca. Camus sa neskôr presťahoval na parížsky Montmartre, kde zviedol – ako autorka dokumentuje podľa jeho denníkov a poznámok – osamelý boj so vzpierajúcim sa príbehom románu. Zlom nastal, keď román prepísal ako rozprávanie jeho hrdinu Meursaulta v prvej osobe.

Vydať knihu vo vojnovom Francúzsku nebolo ľahké, na svet jej pomohol osvietený vydavateľ Gaston Gallimard. Jej prijatie bolo sprvu zmiešané, raketový vzostup slávy románu a jeho autora nastal až po vojne a po vydaní prvého anglického prekladu. Zdanlivo skromný príbeh odcudzenia sa oprávnene začal chápať ako pôsobivé podobenstvo o osamelosti a absurdite ľudského údelu.

Dokladom o nadčasovosti a aktuálnosti najznámejšieho Camusovho diela je aj nedávny román Alžírčana Kamela Daouda The Meursault Investigation, o ktorom som podrobnejšie písal v augustových jednohubkách.

Proti prúdu času

Bolo by ideálne, keby sme mohli byť bezprostrednými svedkami historických epizód – trebárs sa zúčastniť Churchillovej africkej anabázy alebo nazrieť do pracovne na Montmartri, kde Camus dopisoval Cudzinca, – keby sme si jednoducho mohli zacestovať do minulosti. Možnosti cestovania v čase sa venuje Time Travel: A History (Dejiny cestovania v čase, vyd. Pantheon), nová kniha amerického novinára a kronikára dejín vedy a techniky Jamesa Gleicka (1954; viac o ňom na www.around.com), ktorý je o.i. autorom bestsellerov o informatike a chaose a životopisov fyzikov Isaaca Newtona a Richarda Feynmana.

Takto charakterizuje knihu vydavateľ: „Gleickovo rozprávanie začína na prelome dvadsiateho storočia, keď H. G. Wells viackrát prepisoval fantastický príbeh, svoju prvú knihu Stroj času, ktorá sa po vydaní stala medzinárodnou senzáciou. Viaceré vedecké a technické výdobytky a filozofické idey vtedy spoločne pretvárali ľudské chápanie času: elektrický telegraf, parná železnica, objavy stratených civilizácií a zdokonaľovanie merania času. Gleick sleduje kultúrnu evolúciu myšlienky cestovania v čase – od Marcela Prousta po seriál Doctor Who, od Woodyho Allena po J. L. Borgesa. Všíma si neodvratné paradoxy časovej slučky a skúma poréznu hranicu medzi lacnou literatúrou a modernou fyzikou.“

Gleickova kniha je fascinujúcou zmesou filozofie, fyziky, literárnej a filmovej kritiky a dejín kultúry. Hrá sa s rôznymi nápadmi a myšlienkami, s minulosťou a budúcnosťou. Autor umne spája fakty a idey, ktorým nie je ľahké porozumieť, do košatého, no zrozumiteľného celku; jeho kniha sugeruje dojem, že pozná snáď všetko, čo o fenoméne cestovania v čase bolo doteraz napísané.

Život v behu

Späť v čase (zatiaľ?) cestovať nedokážeme, čas sa všetkým rúti len dopredu a azda najrýchlejšie tým, čo sú zrodení pre beh.

Born to Run (Zrodený pre beh, vyd. Simon & Schuster) je názov päťstostranovej autobiografie amerického speváka Bruca Springsteena (1949), ktorá vyšla koncom septembra a už sa usadila v rebríčku novín New York Times na prvej priečke medzi bestsellermi z oblasti literatúry faktu. Pre toho, kto hudbu „Bossa“ Springsteena nepozná alebo nemá rád, bude asi hrubá knižka pamätí ťažko stráviteľnou potravou; jeho fanúšikom však poskytne uprimný pohľad za oponu jeho života a kariéry.

Boss charakterizuje svoju rock’n’rollovú „núdzovú výbavu na prežitie“ takto:

„DNA, prirodzený talent, nacvičené zručnosti, vytvoriť si nejakú estetickú formulku a pridŕžať sa jej, neskrývaná túžba po ... sláve? ... láske? ... obdive? ... pozornosti? ... ženách? ... sexe? ... a aj, pravdaže ... po prachoch. A potom ... ochota držať sa toho všetkého po celý večer, v besnom ohni nejakej diery, ktorý prosto nechce ... a nechce ... prestať páliť.

Toto je zopár vecí, ktoré sa vám zídu, ak sa ocitnete tvárou v tvárou osemdesiatim tisíckam (alebo trebárs osemdesiatke) jačiacich rock’n’rollových fanušikov, ktorí od vás stále očakávajú, že z klobúka vytiahnete nejaký kúzelnícky trik.“

Mimochodom, v októbri vyšla pod názvom Homeward Bound (vyd. Henry Holt and Co.) aj biografia ďalšej hudobnej legendy, speváka Paula Simona. Jej autorom je novinár Peter Ames Carlin, ktorý napísal o.i. aj životopisy Springsteena (Bruce, vyd. Touchstone, 2012) a Paula McCartneyho.

Kniha o hmle do vlhkej jesene

Zaujímavá kniha o hmle? To niekto myslí smrteľne vážne? Práve takú – London Fog: The Biography (Londýnska hmla: Životopis, vyd. Harvard Univ. Press, 2015) – však napísala Christine L. Corton z Univerzity v Cambridge.

Londýn sa všeobecne považuje za synonymum mesta hmiel. Už menej známe je, že sa tu fenomén nepreniknuteľných hmiel prejavil v plnej sile až s príchodom priemyselnej revolúcie a v súčasnosti už takmer vymizol:

„Pravá londýnska hmla, hustá, žltá a všeobjímajúca, sa zrodila v 40. rokoch 19. storočia, keď rýchly rast mesta v raných štádiách priemyselnej revolúcie zmnohonásobil počet domácností, kde sa kúrilo uhlím, a dym z pecí sa v atmosfére miešal so škodlivými emisiami z továrenských komínov a dielní. Vrchol nastal v 80. rokoch 19. storočia, kedy pravidelný výskyt hmly v zimných mesiacoch spôsoboval sociálnu neistotu, obavy z nárastu zločinnosti a neporiadku a podnietil mnohých spisovateľov zobrazovať jej tienistú prítomnosť, živúcu a zhubnú. Jav začal postupne ustupovať už pred 1. svetovou vojnou, frekvencia a hustota hmiel klesala. Zákonodarcovia nemohli ďalej prehliadať hrozbu tohto fenoménu pre zdravie obyvateľov a začali podnikať rozhodné kroky k náprave. Koniec nastal okolo r. 1962; klincom do rakvy typickej londýnskej hmly bol Zákon o čistom ovzduší, ktorý Parlament schválil niekoľko rokov predtým.”

Cortonovej „životopis“ hmiel, ktoré boli poldruha storočia neodmysliteľnou súčasťou života Londýnčanov za studených, bezveterných zimných dní, je príbehom nepríjemností, ale aj krás, ktoré obyvateľom tento jav prinášal, ako aj jeho dlhodobého vplyvu na britskú kultúru a umenie. To, čo sa v hmle dialo a čo zakrývala, bolo vďačným námetom pre spisovateľov: Charlesa Dickensa, Roberta Louisa Stevensona, Oscara Wilda, Henryho Jamesa, Josepha Conrada, Arthura Conana Doyla a ďalších. Hmlistá scenéria Londýna fascinovala aj mnohých maliarov, od Jamesa Whistlera po Clauda Moneta.

V Cortonovej podaní vyvstáva hmla ako veľkolepé predstavenie éry priemyselnej revolúcie. Putavé čítanie do vyhriatej miestnosti, keď je sychravo a ani psa sa neoddá vyhnať von.

Kto sa bojí (totožnosti) Eleny Ferrante? A kto ju vôbec potrebuje poznať?

Začiatkom októbra vyvolalo veľký rozruch a zväčša negatívne reakcie zverejnenie domnelej identity autorky vysoko oceňovanej štvordielnej „neapolskej ságy“ Geniálna priateľka, spisovateľky, ktorá píše pod pseudonymom Elena Ferrante. Časopis Time ju v roku 2016 zaradil medzi sto najvplyvnejších osobností súčasnosti.

Autorka si od literárneho debutu v roku 1992 starostlivo chráni súkromie a darilo sa jej to doteraz napriek fenomenálnemu úspechu neapolskej tetralógie z r. 2011–2014. Aj keď občas odpovedala na otázky novín a časopisov, robila to vždy iba prostredníctvom svojho vydavateľa alebo e-mailom a do odpovedí občas vkladala aj indície, ktoré jej identifikáciu skôr sťažovali, ako uľahčovali.

Taliansky investigatívny novinár Claudio Gatti v článku, ktorý bol uverejnený vo viacerých periodikách (napr. New York Review of Books, 2.10.2016), stotožnil enigmatickú Ferrante s Anitou Raja, prekladateľkou z nemčiny, ktorá pracuje pre rovnakého vydavateľa. Gatti neprišiel k „objavu“ analýzou výrazových prostriedkov oboch autoriek alebo porovnaním (údajných) faktov zo života Ferrante so skutočným životopisom málo známej prekladateľky. Podkladom pre ich stotožnenie boli údaje z finančných výkazov vydavateľstva, daňových úradov a katastra nehnuteľností. Podľa nich práve v období svetového úspechu neapolskej ságy prudko narástli sumy, ktoré vydavateľstvo vyplácalo na účet Anity Raja, a prekladateľka a jej manžel, neapolský spisovateľ Domenico Starnone, nadobudli v ostatných rokoch lukratívne nehnuteľnosti v Ríme a v Toskánsku.

Curriculum vitæ pani Raja sa však výrazne líši od údajného života Eleny Ferrante. Jej matka sa narodila v Nemecku v židovskej rodine, ktorá emigrovala z okolia Krakova. Neskôr sa rodina vysťahovala do Talianska, no ani tam sa jej časť nevyhla holokaustu. Rodiskom Anity Raja bol síce v r. 1953 Neapol, ale keď mala tri roky, jej rodičia sa presťahovali do Ríma a tam žije dodnes. Dôvernú znalosť Neapola druhej polovice 20. storočia, ktorý tak plasticky ožíva v románoch Eleny Ferrante, má teda iba sprostredkovane.

Koho však naozaj zaujíma totožnosť Ferrante? Nanajvýš paparazzov alebo literárnych historikov. Poodhalenie autorkinho tajomstva jej dielo nerobí o nič horším, ani o nič lepším. Jej čitatelia a viacerí kolegovia-spisovatelia sa však cítia pobúrení a možno aj o niečo okradnutí. Výstižne ich pocity zhrnula Michela Murgia, spisovateľka za Sardínie: „Toto nie je poctivá novinárčina. To sa len mačky prehrabujú v smetiakoch.“ (Priezvisko novinára Gattiho znamená v taliančine mačky.)

V slovenčine vyšli dva diely neapolskej ságy vo vydavateľstve Inaque, Geniálna priateľka a Príbeh nového priezviska (prel. Ivana Dobrakovová); nasledovať by mali Tí, čo utekajú, a tí, čo ostávajú a Príbeh strateného dieťaťa. V novembri v angličtine výjde Frantumaglia (vyd. Europa Editions), autobiografické „útržky“ z dielne Ferrante; ukážky uverejnil časopis New Yorker v máji t.r.

Svetlana Alexijevič finalistkou Baillie Gifford Prize

V pondelok 17. októbra boli vyhlásené mená finalistov Baillie Gifford Prize, najvýznamnejšieho britského ocenenia za literatúru faktu. Do minulého roka cena niesla meno Samuela Johnsona, anglického spisovateľa a lexikografa z 18. storočia, od tohto roka cenu sponzoruje edinburghská investičná firma Baillie Gifford.

Finalistami sú knihy Second-Hand Time (vyd. Fitzcarraldo Editions, prel. Bela Šajevič) bieloruskej nositeľky Nobelovej ceny z minulého roka Svetlany Alexijevič (kniha vyšla už aj po slovensky: Časy zo second-handu, vyd. Absynt, prel. Kristína Karabová); Negroland (vyd. Granta Books), pamäti laureátky Pullitzerovej ceny Margo Jefferson z prostredia chicagskej černošskej elity; The Return: Fathers, Sons and the Land in Between (vyd. Viking) od Američana líbyjského pôvodu Hishama Matara, príbeh pátrania po otcovi-disidentovi, ktorého v roku 1990 uniesli a uvrhli do väzenia v al-Kaddáfího Líbyi; a konečne East West Street (vyd. Weidenfeld & Nicolson) londýnskeho profesora práva Philippa Sandsa, sčasti historická detektívka, sčasti rodinný príbeh a v neposlednom rade kniha o pozadí vzniku medzinárodnej ľudskoprávnej legislatívy.

Víťazku alebo víťaza spoznáme 15. novembra a okrem ocenenia získa odmenu tridsaťtisíc libier.

Štefan Olejník

(Spracované na základe materiálov z webov viacerých zahraničných vydavateľstiev a periodík.)

Zobraziť diskusiu (0)