V poslednom roku vyšiel alebo ešte do konca roka vyjde celý rad nových románov od takých renomovaných autorov, ako sú Julian Barnes, J. M. Coetzee, Don De Lillo, Jonathan Safran Foer, Jonathan Franzen, Ian McEwan alebo Zadie Smith. Objavil sa však aj celý rad pozoruhodných debutov. Mená ich autorov je dobré si zapamätať. Je zaujímavé, že viaceré nové svieže hlasy literatúry, dokonca možno ich väčšina, sú ženy.

Emma Cline: The Girls (Dievčatá, vyd. Random House, 2016)

Sladké a revolučné, nádejné i naivné roky šesťdesiate, letá lásky „flower power“ generácie hippies definitívne skončili v noci z 8. na 9. augusta 1969. Vtedy príslušníci „Rodiny“, sekty charizmatického vodcu Charlesa Mansona brutálne zavraždili tehotnú manželku režiséra Romana Polańskeho, herečku Sharon Tate, jej nenarodené dieťa a ďalších priateľov. Stalo sa to necelé tri týždne po prvom pristátí človeka na Mesiaci a týždeň pred pamätným Woodstockom.

Do prostredia podobnej sekty umiestnila svoju prvotinu dvadsaťsedemročná Američanka Emma Cline. Hladina sa okolo mladej autorky rozvírila ešte pred vydaním románu, keď s ňou vydavateľ uzavrel dvojmiliónovú zmluvu na tri knihy. Opciu na sfilmovanie jej diela si rezervoval známy hollywoodsky producent Scott Rudin.

Hlavnou postavou románu je štrnásťročná znudená, citovo nevyrovnaná Kalifornčanka Evie Boyd. Podobne, ako keď nočného motýľa pritiahne svetlo, zachytí sa do osídiel sekty, ktorá krúži okolo znepokojujúceho a zároveň príťažlivého Russella. V jeho gravitačnom poli sa Evie ocitá v stave trýznivých pubertálnych očakávaní: kedy už konečne vykvitne do krásy, kedy ju pošlú do internátnej školy, kedy si ju začne viac všímať jej rozvedená matka, kedy zažije niečo vzrušujúcejšie ako nudné prechádzky s kamarátkou v parku. Túži po ľudskej blízkosti, po uznaní, a snaží sa ich nájsť v skupinke Russellových „dievčat“. Imponuje jej ich nekonvenčnosť, neviazanosť, nespútaná láska, priťahuje ju ich vodkyňa, krásna a zvodná „devätnástka“ Suzanne. Evie netuší, že čím viac sa k „dievčatám“ približuje, tým je zároveň bližšie k zločinu, ktorý navždy poznačí jej život.

O opojnom a temnom svete sekty rozpráva Evie už ako dospelá žena. Jej spomienky prebudí náhodné stretnutie s priateľovým synom a jeho nedospelou kamarátkou v podobnom veku, aký mala ona v osudnom roku 1969.

Viaceré médiá nešetrili chválou na román Emmy Cline. „Dievčatá sú presvedčivým a prekvapujúcim novým literárnym počinom. Cline brilantne demonštruje, kam až môže samota v dospievaní dohnať dievčinu v jej túžbe byť milovanou.“ (The Economist) Ozvali sa však aj kritické hlasy: Podrobnú recenziu prinieslo júnové dvojčíslo časopisu The New Yorker, kde sa o.i. píše: „Dievčatá sú symptomatickým produktom ani nie tak rokov šesťdesiatych, ako skôr našich čias: literárno-komerčný debut, s dobrým tempom deja, ktorého brilantný štýl však, zdá sa, v konečnom dôsledku obmedzuje jeho dosah a hĺbku.“

Elizabeth J. Church: The Atomic Weight of Love (Atómová hmotnosť lásky, vyd. Algonquin Books, 2016)

Oveľa pozdnejšou literárnou novickou je Elizabeth J. Church. Narodila sa v Los Alamose v Novom Mexiku (USA), kde jej otec, vyštudovaný chemik, patril k tímu vedcov, ktorí pracovali na vývoji atómovej bomby v známom Projekte Manhattan. Jej matka, biologička, sa k nemu neskôr pripojila.

Autorkina cesta k literatúre nebola priamočiara. Venovala sa tridsať rokov právu, predovšetkým otázkam zdravotného a ústavného práva. Po predčasnej smrti manžela opustila zamestnanie a začala napĺňať svoj sen o písaní. Prvým zhmotnením sna je román, ktorý vydala vo veku šesťdesiat rokov.

Atómová hmotnosť lásky nie je príbehom Churchovej rodičov, aj keď sa tiež odohráva z veľkej časti v Los Alamose. Je to pohnutý román o láske a obetiach. Talentovaná inteligentná Meridian Wallace má pred sebou sľubnú vedeckú kariéru ornitologičky. Zaľúbi sa však do omnoho staršieho profesora fyziky Aldena Whetstona, ktorý ju očarí, zasvätí do svojho odboru, do krásy pohybu v čase a priestore, do jemnej rovnováhy síl a energie, vďaka ktorej vtáky dokážu lietať. Meridian podľahne sile jeho intelektu, vydá sa zaňho v roku 1944, vzdá sa vlastnej dráhy a nasleduje ho do Los Alamosu, kde Alden pracuje na tajnom vládnom projekte.

Manželstvo je však pre mladú ženu sklamaním, muž ju chce mať v domácnosti a zabíja akúkoľvek jej snahu o realizáciu. Aby zamestnala svoju myseľ, Meridian sa neskôr vracia k skúmaniu vtákov – milovaných vrán. V sedemdesiatych rokoch pri výskume stretne o dvadsať rokov mladšieho Claya, vzdelaného voľnomyšlienkárskeho geológa a veterána vojny vo Vietname, lásku svojho života. Aldena sa jej nepodarí zmeniť, no vďaka vzťahu s Clayom dokáže pretvoriť seba samú, objavuje nové výzvy a ciele.

Churchovej román sa klenie cez niekoľko desaťročí. Zrkadlí tak okrem iného zásadný zlom, ku ktorému došlo v postavení žien a mužov v USA od 50. rokov minulého storočia, hlavne veľký kultúrny posun, ktorý priniesli roky šesťdesiate a sedemdesiate. To všetko v románe je, no jeho hlavnou témou je neľahká cesta inteligentnej a citlivej ženy k naplneniu vlastného života. Ako píše Church v jej mene v prológu: „Toto nie je príbeh o Oppenheimerovi, ani o Edwardovi Tellerovi, Nielsovi Bohrovi, Fermim alebo Feynmanovi. Nie je to príbeh výroby atómovej bomby, ani príbeh Los Alamosu, rodiska bomby. Nie je to dokonca ani príbeh o Aldenovi. Iní ľudia ich príbehy už rozpovedali alebo tak v budúcnosti urobia. Je to môj príbeh, príbeh ženy, ktorá pri zrode bomby stála opodiaľ a snažila sa uniknúť pred jej následkami.“

Vo veku, keď sa mnohé iné ženy tešia na dôchodok, pripravuje v súčasnosti Elizabeth Church ďalší román, tentokrát z prostredia Las Vegas na konci 60. a začiatku 70. rokov.

Paulina Chiziane: The First Wife – A Tale of Polygamy (Prvá manželka – Príbeh polygamie, z portugalčiny preložil David Brookshaw, vyd. Archipelago Books, 2016)

Román Pauliny Chiziane (r. 1955) nie je prvotinou v pravom zmysle slova, v skutočnosti je to štvrtá z jej piatich doterajších kníh. Patria jej však viaceré prvenstvá: Chiziane bola prvou ženou-spisovateľkou, ktorej vyšiel v Mozambiku román. Poviedky a romány píše po portugalsky, Prvá manželka (v origináli Niketche – Una História de Poligamia, vyd. Companhia das Letras, 2002) je prvým jej dielom, ktoré bolo preložené do angličtiny. Konečne, novátorský je spôsob, ako pristúpila k problému polygamie, ktorý je aj v Mozambiku 21. storočia stále prítomný.

Polygamia, ktorá bola súčasťou tradičnej mozambickej kultúry, dnes samozrejme nekvitne v otvorenej forme. „Na našej ulici ostala väčšina žien opustená, ich manželia sa skoro súčasne vyparili. Som jediná, čo ešte občas vída tvár svojho muža. Aj to iba vtedy, keď sa príde najesť alebo prezliecť. Muži v tejto oblasti neostali, ženy sú hlavami rodín. Iba keď sa zotmie, je vidieť mnohých chlapov, ako sa vkrádajú ako zlodeji do domov zadnými vrátkami. Sú niekde ženatí a z ich záletov sa narodí veľa detí, z ktorých mnohé svojho otca v živote nespoznajú,“ tažká si v úvode románu jeho hrdinka Rami. Je celých dvadsať rokov legitímnou manželkou policajného veliteľa Toniho, má s ním päť detí, no svojho muža vída už len zriedka. Keď začne pátrať po príčine, zistí, že je súčasťou milostného šesťuholníka: Rami je v ňom kráľovná matka, prvá manželka. Nasledujú Julieta, Luísa, Saly a konečne Mauá Salé, najmladšia a najnovšia akvizícia. V našich končinách by Rami najskôr volila rozvod so záletným manželom, no v románe (a v mozambickej realite) naňho vyzreje iným spôsobom. Spolu s ostatnými Toniho ženami vytvorí spoločenstvo, akúsi formu odborovej organizácie alebo družstva, spoločne a koordinovane presadzujú voči Tonimu svoje záujmy a práva. Nachádzajú si prácu, aby od neho menej záviseli, plánujú a dohadujú si kvóty času, ktorý s tou-ktorou zo žien Toni strávi, zdieľajú medzi sebou dôverné informácie o ňom.

Podobne ako mnohí africkí autori, Chiziane sa sama nepovažuje za spisovateľku, skôr za rozprávačku príbehov. Jej rozprávanie je raz stroho realistické, inokedy lyrické a kvetnaté, občas trochu preťažené metaforami. Román je lastovičkou africkej feministickej literatúry a zároveň ukážkou, aká priepasť nás delí od krajín, do ktorých je dnes možné zaletieť za menej ako pol dňa.

Ayelet Gundar-Goshen: One Night, Markovitch (Len jednu noc, Markovitch, z hebrejčiny preložila Sondra Silverston, vyd. Pushkin Press, 2015)

Bravúrne, šťavnatým jazykom vyrozprávaný román je prvotinou mladej izraelskej autorky Ayelet Gundar-Goshen (r. 1982). V jeho centre je dvojica smutnosmiešnych priateľov, živočíšneho Zeeva Feinberga, záletného obra s mohutnými fúziskami, a nevýrazného, „bezfarebného“ Yaakova Markovitcha. Dej sa odohráva pred, počas a po druhej svetovej vojne, v čase, keď mnohí Židia hľadali útočisko v Palestíne, vtedy ešte pod britskou správou, a usilovali sa tu založiť (a vybojovať si) štát Izrael. Feinberg a Markovitch, sami utečenci z Európy, sa za kurióznych okolností spolu s dvadsiatkou ďalších stanú súčasťou záchrannej misie, počas ktorej sa v Európe majú fiktívne oženiť s rovnakým počtom mladých Židoviek, spolu s nimi vycestovať do Palestíny a tam sa dať vzápätí rozviesť. Koleso osudu sa roztočí tým, že Markovitchovi pripadne nádherná Bella Zeigerman, najkrajšia žena, akú kedy videl, a on to vezme ako šancu od Boha, odmietne sa jej vzdať a rozviesť sa.

Dookola ústredných hrdinov vystupuje v románe rad smiešnych, dojemných a smutných postáv. Všetko sú to takí malí ľudkovia, občas dobrí, občas zlí, vášniví i mdlí, chybujúci, zraňujúci, často aj z čistej lásky. Román je poznačený vplyvom magického realizmu, hlavne Márqueza, hrdinom sa dejú všakovaké neobyčajné veci. Autorka je však ku svojim hrdinom láskavejšia ako Márquez.

Gundar-Goshen pobaví i dojme, jej postavičky milujú, ubližujú, zosmiešňujú sa, trápia seba i druhých, súžia sa kvôli láske i sexu, kvôli hriechom, kvôli vojne a boju o prežitie. Všetko sa odohráva na pozadí veľkých dejín, z knižky sa čitateľ dozvie mnohé aj o tom, ako vznikal Izrael, nie z perspektívy historikov, ale na osudoch obyčajných ľudí. Príbeh má zákruty a odnože, ale autorka má jeho opraty pevne v rukách; čitateľ sa nikdy nestratí.

Tešiť sa možno aj na druhý román Gundar-Goshenovej Waking Lions (voľne: Levy sa prebúdzajú), ktorý vychádza po anglicky 1. septembra 2016, opäť v preklade S. Silverston (vyd. Pushkin Press).

Kamel Daoud: The Meursault Investigation (voľne: Kauza Meursault, z francúzštiny preložil John Cullen, vyd. Oneworld Publications, 2015)

Po štyroch ženských hlasoch aj jeden nový mužský: zaujímavý, originálny a zároveň kontroverzný. Pamätáte si na Araba, ktorého zabije Meursault, hrdina slávneho románu Alberta Camusa Cudzinec, a za ktorého vraždu je odsúdený na smrť? Spomeniete si na jeho meno? Sotva. Camusovmu románu dominuje Meursaultov príbeh, mŕtvy Arab v ňom meno ani nedostal.

Kauza Meursault (v origináli Meursault, contre-enquête, vyd. Éditions Barzakh, 2013), románový debut Alžírčana Kamela Daouda, je svojráznym doplnkom Camusovho románu. Rozprávačom je brat „toho Araba“. Po polstoročí prezrádza meno dovtedy bezmennej Meursaultovej obeti – Musa, opisuje svoju verziu udalostí, ktoré viedli k Musovej nezmyselnej smrti na slnkom rozpálenej alžírskej pláži, a ich dôsledkov pre jeho vlastný život. „Kniha je nielen pôsobivou meditáciou o arabskej identite a fatálnych dôsledkoch kolonializmu v Alžírsku, ale zároveň veľkolepým literárnym dielom, vyrozprávaným jedinečným a dojímavým hlasom.“ (Amazon)

Daoud (r. 1970), ktorý je redaktorom alžírskeho denníka Le Quotidien d’Oran, za román Kauza Meursault dostal francúzsku Goncourtovu cenu za debut a niekoľko ďalších ocenení. Vo februári 2016 veľký rozruch spôsobili jeho články v novinách Le Monde (Cologne, lieu de fantasmes, Kolín, mesto ilúzií) a New York Times (The Sexual Misery of the Arab World, Sexuálna úbohosť arabského sveta). V nich reagoval na násilnosti, ktoré sa odohrali v nemeckom Kolíne počas osláv konca roku 2015, a o.i. napísal: „Je teda utečenec ‘divoch’? Nie je. Ale je iný. A dať mu iba doklady a miesto v ubytovni nestačí. Nielen jeho fyzické telo potrebuje azyl. Je tu aj duša, ktorú treba primäť, aby sa zmenila. Tento ‘Pán Iný’ (prisťahovalec) prichádza z obrovského, desivého, boľavého vesmíru – arabsko-muslimského sveta sexuálnej úbohosti, s jeho chorým vzťahom k ženám, k ľudskej telesnosti, k ľúbostnej túžbe. Iba ho prijať medzi seba nie je liekom.“

Daoudove kontroverzné texty vyvolali viaceré nesúhlasné reakcie, v ktorých autora obvinili z „nahrávania islamofóbnym obavám a strachom rastúceho počtu európskeho obyvateľstva.“

Philip Glass: Words Without Music (Slová bez hudby, vyd. Liveright, 2015)

Siahnime nakoniec po debut do úplne inej poličky kníhkupectva. Philip Glass, americký hudobný skladateľ, priekopník minimalizmu, vydal vo veku 78 rokov svoju prvú knihu, memoáre Slová bez hudby. Spevák Paul Simon o nej napísal: „Philip Glass vydal fascinujúci súhrn svojho života so spomienkami na rodinu, učiteľov a priateľov. Od detstva v Baltimore cez štúdiá u Raviho Shankara a Nadie Boulanger po spolupráce s Robertom Wilsonom, Allenom Ginsburgom, Godfreym Reggiom, Martinom Scorsesem a ďalšími, Glass poskytuje vhľad do svojej hudby a osobného života.“ A režisér Martin Scorsese sa pýta: „Kto len mohol tušiť, že je rovnako dobrý spisovateľ ako skladateľ?“

Noviny Chicago Tribune oznámili začiatkom tohto mesiaca, že Philip Glass sa vďaka svojím memoárom stal víťazom literárnej ceny, ktorú každoročne udeľujú. Skladateľ to komentoval s úsmevom: „Spisovatelia sa často sťažujú na písanie a ja teraz už viem prečo. Písať knihy je naozaj ťažké, a preto už žiadnu ďalšiu nemám v pláne.“ Uvidíme, zdá sa, že slávny hudobník, ktorého skladateľské a interpretačné umenie sa nám vlani pošťastilo okúsiť aj na koncertoch v Bratislave a Košiciach, má stále energie a nápadov dosť.

Prídavok pre neuspokojených

Šesť knižiek, o ktorých som písal vyššie, je len náhodným a subjektívnym načretím do záľahy zaujímavých prvých diel po anglicky píšucich nových autorov alebo kníh nedávno preložených do angličtiny. Úmyselne som nespomenul napr. štyri debuty, ktoré boli vybraté do trinástky nominovaných na Man Bookerovu cenu 2016: Eileen (vyd. Jonathan Cape), prvý román Bostončanky Ottessy Moshfegh, román Texasanky Virginie Reeves Work Like Any Other (vyd. Scribner) a romány Hystopia (vyd. Faber & Faber) od amerického poviedkára Davida Meansa a The Many (vyd. Salt) od Brita Wyla Menmuira. O nich bude možno príležitosť napísať trocha podrobnejšie v septembri, keď porota zúži zoznam na šiestich alebo siedmich finalistov.

Na portáli Bustle môžu záujemcovia nájsť charakteristiku dvadsaťšesť najlepších literárnych debutov za ostatných päť rokov, ktorých autorkami sú ženy. Ocitli sa medzi nimi aj Dievčatá Emmy Cline a Atómová hmotnosť lásky od Elizabeth J. Church.

(Spracované na základe materiálov z webov viacerých zahraničných novín, vydavateľstiev a autorov kníh.

Za knihu One Night, Markovitch ďakujem Vladimírovi Michalovi.)

Zobraziť diskusiu (0)