Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Zo života ruských násosiek

Slovenské vydavateľstvo Slovart má dvadsaťpäť rokov. Štvrťstoročie vydávania kníh je, myslím si, pádny dôvod na menšiu oslavu. Pri tejto príležitosti si na nás kompetentní vymysleli narodeninovú edíciu – SLOVART 25 – obsahujúcu tituly rôznych žánrov od slovenských i svetových autorov, ktoré sú pre slovarťákov niečím špeciálne a výnimočné. Mnohé z nich už boli viac-menej nedostupné, takže znovuvydanie v krásnom novom šate je rozhodne vítané.

Mňa konkrétne príjemne teší, že si do tejto privilegovanej skupinky našla cestu aj kultová novela Moskva – Petušky od ruského klasika Venedikta Jerofejeva. Útle dielko, ktoré býva častokrát označované za akúsi bibliu ruských alkoholikov.

Zachytáva tragickú odyseu notorika Venečku cestujúceho vlakom z Moskvy do letoviska v Petuškách. Jeho strastiplná púť je rozdelená do kratších kapitol-medzistaníc. Počas jednotlivých zastávok sa Venečka statočne nalieva kadejakými pekelnými špiritusmi, zloženie ktorých sa, pre každý prípad, zisťovať neodporúča. Následne v opileckej agónii rozpriada rozhovory s kadekým – entity z nie celkom štandardných svetov nevynímajúc.

V delirickej kakofónii sa šialenou rýchlosťou striedajú hlasy cestujúcich s Venečkovými vnútornými monológmi, štedro obohatenými o preludy v podobe hlasu božieho či satanovho. Aj tie sú však prijateľnejšie než otrasná každodennosť boľševickej reality...

Jerofejev na malom priestore zručne kombinuje fikciu so skutočnosťou, jemný humor s drsným cynizmom, hrejivú ľudskosť s opileckým hulvátstvom, pochopenie s odsúdením a výsmechom. S minimom prostriedkov dokáže vytvoriť veľavravné a veľmi neutešené svedectvo o rozsiahlosti sovietskeho marazmu, kde cesta k najsvetlejším zajtrajškom viedla hádam len cez permanentnú vychlastanosť. Jedna nepochopiteľná absurdita strieda druhú. Typická odovzdanosť osudu prirodzene vyvoláva silné emócie. Dojímavosť textu funkčne podtrhuje nervná atmosféra, ktorá v závere prechádza až do akejsi klaustrofóbnej paranoje, kedy je skutočne ťažké rozlíšiť realitu od delirických halucinácií.

Moskva – Petušky teda s veľkou dávkou trpkej irónie popisujú pocity rezignácie, strádania i každodenného zmaru v boľševickej ríši. V širšom kontexte sa dá povedať, že vyznievajú ako tragikomická fraška, parodizujúca absolútnu neschopnosť sebareflexie vtedajšej doby, ktorej katastrofálne následky sužujú ruskú spoločnosť až do dnešného dňa.

Vynikajúce dielko v smutnosmiešnom duchu vykresľujúce obrovskú tragédiu.


Venedikt Jerofejev: Moskva - Petušky.

Vydal: Slovart 2016

Preklad: Jaroslav Marušiak

168 strán

Zobraziť diskusiu (0)

Moskva - Petušky

Moskva - Petušky

Venedikt Jerofejev

„Jerofejev stvoril svet, v ktorom triezvosť je anomália, opilstvo zákon a Venička jeho prorok.“ Kľúčové dielo ruského literárneho postmodernizmu nesmie chýbať medzi narodeninovými titulmi Vydavateľstva SLOVART. Nesporný literárny talent, enfant terrible ruskej literatúry Venedikt Jerofejev napísal Moskvu – Petušky v zime 1970.

Kúpiť za 10,76 €

Podobný obsah

Piranesi

Čo číta výkonný riaditeľ OZ Cesta von Pavel Hrica

Piranesi

Zvláštny chlapík menom Piranesi žije sám v alternatívnom svete – nekonečnom labyrinte siení, ktoré sú plné mramorových sôch. V dolných sieňach Dom hraničí s oceánom a hore s oblakmi. Piranesi sa živí rybami a morskými riasami. Vedecky skúma jednu sieň za druhou a robí si o všetkom systematické zápisky. V tomto Dome sa vyskytuje už len iný živý muž „the Other“, s ktorým sa Piranesi stretáva na chvíľu každý utorok. Títo dvaja a pozostatky niekoľkých mŕtvol tvoria celé ľudstvo. Alebo nie? Piranesimu sa začínajú diať divné veci. Mysteriózna fantázia sa mení na detektívne pátranie, v ktorom Piranesi objavuje inú svoju identitu. Clarkovej román si ma pripútaval každou ďalšou kapitolou. Nevedel som ho pustiť z rúk. Popri čítaní vo mne rástli otázky: kým vlastne naozaj sme? Čo vnímame reálne a čo je len skreslenie? Ako ovplyvňuje naše prostredie to, čo si myslíme o sebe a svete?

V tmavej komore

Čo číta grafický dizajnér Ondrej Jób

V tmavej komore

Napoly memoáre, napoly esej, previazané úvahami o identitách – národnej, etnickej aj rodovej. Hlavná postava, autorkin otec, maďarský Žid, prežil hrôzy druhej svetovej vojny v Budapešti a po vojne emigroval do USA, kde si založil rodinu a pôsobil ako úspešný retušér fotografií v New Yorku. Do Maďarska sa vrátil až pred osemdesiatkou ako Stefánia – po tom, ako absolvoval operáciu na zmenu pohlavia. Tento až neuveriteľný príbeh priam núti na zamýšľanie sa nad vlastnou identitou, nad tým, aké hranice majú národy, ako veľmi našu súčasnosť ovplyvňuje naša rodinná aj civilizačná história. Kniha je o to silnejšia, že sa týka nášho geografického regiónu a opisuje našu zdieľanú minulosť. Krátko po dočítaní knihy som mal možnosť bližšie spoznať Budapešť (niekoľkokrát som sa pri potulkách dokonca úplnou náhodou ocitol priamo pred domom, kde prežil detstvo malý István) a musím povedať, že mi otvorila nové perspektívy v nazeraní nielen na Maďarsko, ale aj v nazeraní na Slovensko, jeho miesto v Európe a moje miesto v ňom.

Ženy aj muži, zvieratá

Čo číta kníhkupkyňa Na korze Alexandra Harvanová

Ženy aj muži, zvieratá

Richard Pupala u mňa knihou Ženy aj muži, zvieratá trafil do čierneho. Ako empatická čitateľka som vnímala postavy jeho svojráznych poviedok živo a plasticky. V jednotlivých textoch som vedela odčítať ich minulosť, emocionálnu výbavu a vnútorné rozpoloženie. A to všetko aj napriek tomu, ako píše Mária Ferenčuhová v zdôvodnení, prečo sa táto kniha ocitla v desiatke nominovaných kníh na cenu Anasoft litera 2021, že mi Pupala poskytol iba jeden výrez, obraz, situáciu. Poviedky vystaval výborne situačne aj dialogicky. Z príbehov si tak vnímavý čitateľ môže odniesť naozaj silnú emóciu.