Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Wojciech Jagielski: Noční pútnici

Noční pútnici sú deti, ktoré v šíkoch partizánskych armád vyvražďujú svojich príbuzných, ale sú to aj deti, ktoré osamotené putujú každú noc do blízkych miest, aby sa zachránili pred únosom. V knihe Noční pútnici vojnového reportéra Wojciecha Jagielskeho budeme konfrontovaní nielen s politickými prevratmi príznačnými pre africký kontinent, ale aj s úlohou novinára a jeho zodpovednosťou za ďalší osud hlavných hrdinov.

Nikdy som sa necítil nesvoj pri stretnutiach s ľuďmi, ktorí zabíjali alebo prikazovali zabíjať. S vojakmi, partizánmi, ich veliteľmi, politickými vodcami, rozpútavajúcimi vojny v svätom presvedčení, že je to jediná cesta k spravodlivosti a záchrane.

V úlohe vykonávateľov zločinu sa vnímali zriedkavo. Hľadali ospravedlnenie, poľahčujúce okolnosti, zmenšovali zlo, ktoré spáchali, obviňovali iných. Rozhovory s nimi smerovali k jednoduchému duelu, kto z nás je prefíkanejší a viac vie, k zápasu, v ktorom lesť a úskok boli regulárnym prostriedkom k dosiahnutiu víťazstva.

Horšie sa mi rozprávalo s obeťami vojnových zločinov, zvyčajne ich jedinými očitými svedkami. Tým, že sa podelia s novinárom o príbeh nešťastia, ktoré ich postretlo, dúfali v pomoc, v zmenu osudu. Svoju krivdu považovali za najväčšiu a najnespravodlivejšiu. Bola jedinou hodnotnou vecou, čo im zostala. Nemali pochybnosti o tom, že ak sa svet dozvie o ich nešťastí, nezostane ľahostajný. A keď sa nič nezmenilo, utiekali sa k zatrpknutosti, k ešte väčšiemu pocitu krivdy.

Potom už nechceli rozprávať, strážili zvyšky svojho pokladu, ktorým bola spomienka na to, čo videli, čím museli prejsť. Odmietali rozprávať, lebo sa báli bolesti, žiaľu a pocitu viny. Prečo som neutiekla skôr? Prečo som otvoril dvere? Ak rozhovor s tými, čo zabíjali, pripomínal vypočúvanie, stretnutia s obeťami boli spoveďou bez kajania sa a bez rozhrešenia. Neprinášali ani útechu, a dokonca ani úľavu.

Aby bol príbeh čo najlepší, najskutočnejší, bolo nutné dozvedieť sa čo najviac. Pýtať sa na detaily, podrobnosti, veci zdanlivo nesúvisiace, zbytočné. Koľko bolo hodín, keď partizáni vošli do dediny? Svietilo slnko? Čo ste vtedy robili? Bolo zapnuté rádio? Nepamätáte sa, koľko bolo hodín, keď bomba spadla na váš dom? Ako vyzeral ten, čo zastrelil vášho manžela? Pamätáte si jeho tvár? Ako bol oblečený? Koľkokrát vystrelil? Ako to bolo? Prosím, hovorte, povedzte mi všetko.

Rozhovor so Samuelom bol o to ťažší, že bol súčasne obeťou aj katom. Chcel som ho spoznať v oboch úlohách, pochopiť, ako prechádzal z jednej do druhej, a potom ešte raz späť do tej prvej, počiatočnej.

Odkladal som rozhovor, hoci som vedel, že k nemu musí dôjsť, a že to vlastne chcem. Keď som ráno prichádzal do strediska, hľadal som očami medzi deťmi Samuela. Vždy som sa na neho usmial a zakýval mu rukou. Odpovedal pozdravom, ale sám ku mne neprichádzal, a ja som ho nevolal.

Sadol som si na lavičku a čakal na Noru, lebo s jej príchodom sa vždy objavil aj Samuel. Niekedy sa jej neohrabane liepal na kolená ako malé dieťa a nevšímal si jej protesty a bolestivé grimasy.

„Sam! Čo robíš?! Ihneď zo mňa zlez,“ napomínala ho a trela si boľavé svaly. „Si príliš ťažký, rozmliaždiš ma. Čo si ty za partizána?“

Chlapec sa s ňou naťahoval a naschvál jej tlačil lakťami do stehien.

Zvyčajne sa však rýchlo presunul neďaleko lavičky. Čochvíľa k nám zdvíhal zrak, načúval rozhovoru, ktorému nemohol rozumieť.

Hoci vyzeral na desať, v skutočnosti mal trinásť. Bolo v ňom však niečo, možno tie stále vážne oči, pre čo sa niekedy zdal byť ešte starší, než v skutočnosti bol. Mal veľkú, oholenú hlavu, žilnaté dlane plné jaziev a zodraté nohy, veľké ako dospelý muž. Ničím sa nelíšil od detí v stredisku a jeho príbeh nebol vôbec dramatickejší ani nezvyčajnejší než iné. Spomedzi iných ho vybrala Nora. A možno si on vybral mňa. Pretože sa od Nory nevzdialil ani na krok, stal sa aj mojím spoločníkom.

„Sam, ukáž, ako si v džungli chytil zmiju,“ nabádala ho Nora a chlapec pred nami zahral poľovnú scénu. „Veril by si? Podišiel k hadovi odzadu, chytil ho holými rukami a hodil do hrnca s vriacou vodou. Chutný bol, však?“

Samuel pokýval hlavou a vyceril zuby do úsmevu.

„Porozprávaj nám, ako ste sa stratili v noci. Povedz, ako ti dali pušku.“

Nepoznal veľa anglických slov, a preto boli jeho príhody vecné a jednoduché. Hovoril pomaly, výrazne, starostlivo volil slová ako dobre pripravený žiak pred tabuľou. Nora ho pozorne počúvala. Úpenlivo na ňu pozeral a jej pritakávanie chápal ako pochvalu a povzbudenie.

„Najdôležitejšie je položiť správnu otázku. Musí vedieť, na čo sa pýtam. Ak nerozumie, zľakne sa a uzavrie sa do seba,“ povedala Nora, „však, Sam? Uzavrieš sa a budeš mlčať ako skala. Alebo sa rozplačeš ako malý špunt.“

„Nora je špunt,“ zvolal so smiechom a ukazoval prstom na dievča, „Nora, špunt! Nora, malý špunt!“

„Samuel! To oľutuješ,“ pohrozila mu naoko. „Spýtaj sa ho na školu.“

Pýtal som sa ho na obľúbené predmety v škole a na učiteľov, futbalové mužstvá, aké názvy a klubové farby pozná z televízie.

„Mám rád kreslenie a mám rád Noru,“ povedal vážne.

„A matematiku? Ja som matematiku nemal rád.“

„Ani ja nemám rád matematiku.“

„A telocvik? Máš rád telocvik? Ja hej.“

„Aj ja mám rád telocvik, a aj prírodopis.“

„Prírodopis som mal aj ja rád.“

Jedného dňa po škole sme spolu s Norou a Samuelom sedeli na schodoch zo surového betónu pred družinou. Pozerali sme, ako sa ostatné deti hrajú, behajú po zaprášenom dvore, hrajú futbal. V kancelárii zazvonil telefón.

„Nora!“ zakričal niekto. „To je pre teba!“

Nora sa ťažko zodvihla a zmizla za dverami.

Nikdy predtým som so Samuelom nezostal osamote. Vždy bola s nami Nora. Veď Sam sa objavil len vtedy, keď bola nablízku. Jej prítomnosť bola súčasne podmienkou aj prekážkou mojich stretnutí s chlapcom.

Sedeli sme so Samuelom vedľa seba a sledovali sme chlapcov, ako kopú do lopty. Ticho sa stalo nepríjemným, neznesiteľným. Cez privreté dvere sme počuli Norin smiech.

„Hráš futbal?“ utrúsil som a ukradomky som pozoroval Samuela.

„Hrám,“ odvetil, „ale teraz sa rozprávam s tebou.“

„No, veď hej,“ pritakal som.

Prstom na nohe kreslil Samuel do piesku kruhy.

„Ktorého futbalistu máš najradšej?“

Sam rozhrabal kruhy v piesku.

„Ronalda z Brazílie,“ odpovedal.

Zdalo sa mi, že sa dovtípil, o čom sa s ním chcem skutočne rozprávať. Predo mnou bolo v Gulu mnoho novinárov a každý chcel, aby im Samuel a jeho kamaráti rozprávali o tom, ako ich partizáni uniesli z dedín do džungle a bez možnosti výberu vstúpili do ich radov, aby spolu s nimi zabíjali. Niekedy sa mi zdalo, že Samuel čaká, kedy sa ho na to konečne opýtam aj ja. Nevyzeral však prekvapený ani sklamaný, že som tak otáľal.

Radšej som sa o Samuelovi rozprával s Norou, jeho učiteľkou, vychovávateľkou, spovedníčkou a liečiteľkou.

O chlapcovi vedela všetko.


Wojciech Jagielski:

Noční pútnici

Absynt 2016

Preklad: Juraj Koudela

Zobraziť diskusiu (0)

Noční pútnici

Noční pútnici

Wojciech Jagielski

Vojnový reportér Wojciech Jagielski sa zúčastnil ozbrojených konfliktov v Afganistane, Tadžikistane, Čečensku a Gruzínsku, na základe ktorých napísal 7 literárnych reportáží. Napriek tomu, že je často prirovnávaný k najvýznamnejšiemu predstaviteľovi tohto literárneho žánru Ryszardovi Kapuścińskému, vytvoril si vlastný neopakovateľný štýl založený na majstrovskom opise a schopnosti nájsť kľúčové informácie, ktoré dotvárajú obraz udalostí.

Kúpiť za 12,59 €

Podobný obsah

Rozhovory s katom

Čo číta sociológ, dokumentarista a publicista Fedor Gál

Rozhovory s katom

Vitajte v raji

Čo číta vedúci oddelenia na bratislavskom magistráte Sergej Kára

Vitajte v raji

Milujem cestovanie na málo známe miesta. Ešte radšej mám pocit autentického zážitku z krajiny, v ktorej som. Žiadne hotelové komplexy a rezorty. Radšej zabudnuté miesta s ozajstnými ľuďmi, ktorých ešte turizmus nepoznačil. Verím, že je nás takých veľa, ktorí toto naše vlastné objavovanie sveta majú radi. Neuvedomujeme si však, čo týmto objavovaním tajných miest sveta, ktoré navštevujeme, v konečnom dôsledku spôsobujeme. A to je veľmi dôležité posolstvo knihy Vitajte v raji. Odporúčam ju všetkým, ktorí túžia po cestovateľských zážitkoch, aby sme si boli vedomí toho, ako tento svet meníme.

Nájdem si ťa

Čo číta marketingová manažérka Veronika Pizano

Nájdem si ťa

Kniha o vyrovnávaní sa so znásilnením je silnou výpoveďou ženy, ktorá svoju dvadsaťročnú traumu pretavila do príbehu. V prvej časti knihy je veľmi podrobne opísané samotné znásilnenie a následné prežívanie, ale paradoxne autorka nedala možnosť podrobnejšie nahliadnuť do svojho vnútra, do toho, čo prežívala nasledujúcich 20 rokov. Naopak, v druhej časti dovoľuje, aby sme nazreli do jej vnútra popri tom, ako sa ponára do života muža, ktorý ju znásilnil. Hoci je už mŕtvy, snaží sa pochopiť jeho konanie, aby sa cez porozumenie jeho činu mohla vyliečiť zo svojej traumy. Je to ďalšia z absyntoviek, ktorá výborne ukazuje zlo a pôvod zla.