Priznávam, že aj ja som túto predstavu zdieľal, odchovaný slovenským dejepisom a drastickými príbehmi o pomaďarčovaní, keď boli deti v školách ešte pred sto rokmi bité trstenicou za to, že v škole prehovorili po slovensky. Až od maďarského historika Józsefa Demmela som sa teraz dozvedel, že slovenčina bola v skutočnosti materinským jazykom mnohých uhorských šľachticov.

Slovenská šľachta

Vo svojej novej knihe „Panslávi v kaštieli“ (vydavateľstvo Kalligram, kde vyšla aj autorova kniha o Štúrovi) Demmel prichádza k záveru, že ešte v 40. rokoch 19. storočia hovorila v piatich župách (Liptov, Orava, Trenčín, Turiec a Zvolen) výrazná väčšina šľachty po slovensky a tento jazyk považovala za materinský. Aj pri najnižšom odhade muselo ísť o tisíce šľachticov (najvyšší teoretický odhad je až 20-tisíc, teda takmer 90 % tamojšej šľachty).

Demmel aj preto píše s úplnou samozrejmosťou o „slovenskej šľachte“, ktorá sa po maďarsky síce dohovorila, ale tento jazyk jej bol cudzí. Až do polovice 19. storočia bolo napríklad v Turčianskej župe bežné, že na župných zhromaždeniach a úradoch sa hovorilo po slovensky. Práve Turčiansku župu si Demmel vybral ako príklad, na ktorom mohol ukázať komplikovaný vzťah medzi šľachtou a slovenskými národovcami v kľúčovom období od 40. do 70. rokov 19. storočia.

Hlavnou postavou jeho knihy je József Justh (1809-1875), hlava rozvetvenej šľachtickej rodiny, ktorá v dvojzáprahu s Révayovcami vládla župe po stáročia. Justh pomáhal zakladať Maticu slovenskú, zamestnal Pavla Mudroňa (neskôr dlhoročného predsedu Slovenskej národnej strany) ako vychovávateľa svojich synov, dobre sa poznal s Hurbanom aj so Štúrom a bol jedným z dôležitých editorov Memoranda národa slovenského prijatého v Martine v júni 1861.

Zo slovenského pohľadu vyzerá Justh napriek tomu ako zradca, lebo neskôr od otvorenej podpory národovcov ustúpil a vyhovoril sa na chorobu, keď mal ísť Memorandum do Budapešti obhajovať. Demmel však fascinujúcim spôsobom odkrýva Justhove zložité manévre a protichodné motívy, keď na jednej strane uznával právo Slovákov na národnú identitu, na druhej nechcel ohroziť svoju politickú budúcnosť, ktorá závisela od Budapešti.

Demmelova kniha je pútavou drobnokresbou, ktorá vyvoláva veľké otázky historickej viny a taktiky. Justh v závere života prehral rovnako ako slovenskí národovci, keďže v roku 1875 zvíťazil maďarský nacionalizmus.

Paradoxne sa však vďaka tejto trpkej skúsenosti Slováci rozhodli v roku 1918 pre Československo, šľachtu vyhnali a dnes sú – predbežne – víťazmi stredoeurópskych dejín. Je veľmi zvláštnym zážitkom čítať knihu maďarského historika, ktorý na Justhovu éru hľadí nezaujato a má porozumenie rovnako pre slovenských národovcov, ako aj pre tohto šľachtica z Turca.

Mali vlastné dôvody

V závere píše, že turčianska šľachta (teda aj Révayovci) skôr podporovala činnosť slovenských inštitúcií, než aby ju hatila a nič na tom nemení fakt, že to robila často z egoistických a mocenských dôvodov. Takýto záver si môže dovoliť, keďže preň nazbieral množstvo veľmi zaujímavých a zrejme aj doteraz neznámych dôkazov ukrytých v slovenských a maďarských archívoch. Pre nás z toho vyplýva, že by sme sa mohli konečne zbaviť mýtu porobeného národa, ktorý si svoju identitu uchránil navzdory nepriateľskej šľachte, ktorá sa ju snažila zadupať do zeme. A učiť sa používať ten zvláštny pojem, ktorý Demmel používa s takou samozrejmosťou: slovenská šľachta.

Martin M. Šimečka

text sme prebrali z Denníka N

Zobraziť diskusiu (0)