Sylvia Plath - Sklenený zvon
Jediná próza kultovej americkej poetky sa dočkala slovenského prekladu a zostáva nadčasová aj viac než pol storočie od vydania.
Americká tvorba sa so mnou nikdy príliš nekamarátila. Poctivo nadrveného mám akurát Hellera a Potoka, ku ktorým sa konečne pomaličky pridáva Steinbeck. Nejaké dve-tri veci zo súčasnej moderny by sa ešte našli a to je asi tak všetko. Preto kvitujem vydavateľské úsilie Slovartu, ktorý v edícii MM vydal Sklenený zvon Sylvie Plath. Úžasná americká klasika z polovice minulého storočia má slovenskú premiéru v extratriednom preklade Igora Navrátila. Autorkin tragický osud je dostatočne známy aj takému ignorantovi na poli americkej literatúry, ako som ja, takže ostatným to netreba opakovať. Len v krátkosti pripomeniem, že Sklenený zvon je Plathovej jediné, ale o to silnejšie prozaické dielo. Možno ho chápať ako pokus o vyrovnanie s diagnostikovanou bipolárnou poruchou, následky ktorej však spisovateľka nezvládla a svoj boj napokon prehrala.
Hlavnú úlohu hrá Esther Greenwoodová, ktorá je na konci 50. rokov v New Yorku na stáži v módnom časopise. V mladej, inteligentnej, vnímavej a citlivej Esther sa osudovo stretajú protichodné pocity s rozdvojeným nazeraním na svet. Tradične puritánsky prísna výchova, konkrétne v tomto prípade s prakticky úplnou absenciou otcovského vplyvu, kladúca dôraz na presne dané pravidlá, sa triešti o veľkomestskú modernitu, prinášajúcu uvoľnenú morálku a nepreberné možnosti na sebaurčenie. Konzervatívne hodnoty vyznávajúce trebárs zmysel pre rodinu, zodpovednosť za seba aj za ostatných či až akúsi slepú poslušnosť a podriaďovanie sa autoritám, sú konfrontované napríklad s právom na slobodnú voľbu profesie či sexuálneho partnera, pri ktorom práve cit nemusí byť na prvom mieste a mnohé iné aspekty benevolentnej spoločnosti. Krehučká Estherina psychika je vystavená silnému tlaku, ktorý sa postupne stáva neúnosným. Esther sa z počiatočného stavu eufórie či akéhosi omámenia možnosťami slobodnej voľby pomaly prepadá do stále väčších a nebezpečnejších pocitov bezradnosti, skľúčenosti a depresie s takmer fatálnymi následkami.
Sylvia Plath dokáže Estheriným prostredníctvom svoje najvnútornejšie pocity skúmať až šokujúco otvorene. Vie byť neľútostná, hrubá, chvíľami štipľavo ironická, inokedy zas priam medicínsky popisná a neosobná. Veľmi presne zobrazuje človeka lapeného v osídlach neschopnosti naplniť svoje osobné ciele, doslova strateného v záplave príležitostí k sebarealizácii, ktoré ponúka moderná doba. Všetka psychoanalýza však nepôsobí nijako samoúčelne alebo vykonštruovane, pretože je citlivo a funkčne zasadená do naozaj vynikajúco vystavaného príbehu. Čitateľovi tak nezostáva nič iné, len jednoducho hltať riadok za riadkom a v konečnom dôsledku pripustiť, že sa to celé mohlo odohrať práve takto. Výsledným dojmom je nemilosrdná, napriek istej „profesionálnej“ odťažitosti, emóciami bublajúca správa o nalomenej psychike. Žensky jemné pohladenie, ale vedené s razanciou pancierovej päste, prinášajúce mimoriadne intenzívny priam terapeuticky očistný zážitok.
