Bea Bystrická
31.8.2015

Spoznať svoju tvár

Prekvapujúca kniha. Nielen preto, že Lewis prerozprával tradičnú grécku báj veľmi netradične a opísal lásku – lásku, nie zamilovanosť – tak, ako ešte nikto. Predovšetkým však dokázal, že muž dokáže pochopiť ženu – možno viac, ako ona samú seba.

,,Pokiaľ viem, jediný rozdiel je, že to, čo vidia mnohí, nazývame skutočnosťou, a to, čo vidí iba jeden, nazývame snom. Ale veci, ktoré vidia mnohí, nemajú v sebe žiadnu chuť ani závažnosť, a veci, ktoré sa ukážu jednému, môžu byť oštepmi alebo gejzírmi pravdy zo samej hlbiny skutočnosti."

Neviem, prečo si C. S. Lewis vybral práve báj o Erosovi a Psyché. Tú, z ktorej sme si všetci zobrali ponaučenie, že prílišná zvedavosť a nedôvera voči manželovi, najmä ak je to boh Eros, neprinesie nič dobré, a že žiarlivé škaredé sestry môžu radiť aj veľmi zlomyseľne. Lewis to ale nevidí takto jednoducho. Pozrel sa na to z nečakanej strany – očami tej škaredej a žiarlivej sestry.Tu prichádza naozajstné ponaučenie. Ak niečo na prvý pohľad vyzerá nejako, na druhý pohľad to môže byť – úplne inak.

Musím sa priznať, že v Lewisovej fantasy klasike mám medzery. Nie, nečítala som Kroniku Narnie, a barbarsky priznávam, že jeho priateľstvo s Tolkienom a čokokoľvek spojené s Hobitom alebo Pánom prsteňov mi je napriek nedávnemu celosvetovému šialenstvu pri tejto téme ukradnuté. Lewisa som objavila cez Rady skúseného diabla, a tie ma dostali. Paradoxne napriek tomu, že prerod z ateistu na presvedčeného kresťana ako pri Lewisovi u mňa nenastal. Lewis mi ale zostal. V srdci.

Kým nemáme tvár je príbeh tak ľudský, že viera v boha v ňom nemôže chýbať. Orual – áno, to je tá škaredá žiarlivá sestra – rozpráva o svojom živote. Ako pravá kráľovská dcéra hneď v úvode pyšne obviní bohov. Čo jej dáva právo na toľkú pýchu? Nie je to jej krása, práve naopak, je tak škaredá a navyše, čo je pre ženu ešte horšie, je tak múdra, že jej trestom je žiť celý život bez muža. Aj preto viní bohov z toho, že jej napriek tomu, čisto pre svoje kruté potešenie, umožnili pocítiť lásku. A to nie raz, ale hneď dvakrát: lásku k mužovi, s ktorým nikdy nemôže byť a sesterskú lásku ku krásnej, milej, čistej a nevinnej sestre, ktorá musí byť obetovaná bohom.

Svet Orual v kráľovstve Glom spoznávame tak, ako keby sme tajne sledovali každý jej krok. Potichu sa zakrádame skrytými chodbami paláca, trasieme sa strachom pred despotickým kráľom, tešíme sa z chvíľ strávených v spoločnosti láskavého gréckeho otroka – nenahraditeľného učiteľa a predovšetkým obdivujeme nádhernú Istru – Psyché. Trpíme, keď Psyché obetujú bohom, vyrovnáme sa so zármutkom z jej straty a hnev si spolu s Orual vybijeme v bojoch po boku verného Bardiu, veliteľa kráľovskej stráže.

Ale život Orual nezostane takto usporiadaný, pretože jej vlastnými slovami:

„Bohovia nám nikdy nezosielajú toto pozvanie k radosti tak ľahko alebo s takou silou, ak pritom nepripravujú nejaké nové muky. Sme ich bubliny; poriadne nás nafúknu, kým nás prepichnú.“

Čo sa stane ďalej? Aké ďalšie trápenia pripravia bohovia nešťastnej Orual, že ju prinútia na konci života spísať svoj príbeh ako obžalobu proti bohom?

Lewis príliš dobre vedel, o čom svoju poslednú novelu píše. Je až zarážajúce, ako dokázal pochopiť ženu, ktorá, hoci nie krásna, nie obľúbená, ale inteligentná a spravodlivá, miluje tak zbytočne. Kto iný však môže vedieť viac o láske ako tento Ír, ktorému umrela zbožňovaná žena štyri roky po svadbe? Kto iný by lepšie opísal ten pocit márnosti, keď nemôžeme byť s milovaným človekom? Kto vie viac o stratách a vyrovnávaní sa s nimi?

„Milovať a stratiť to, čo milujeme, sú veci, ktoré boli rovnakým dielom stanovené pre našu podstatu. Ak to druhé nedokážeme zniesť, to zlo je naše.“

Orual si uvedomuje, že je milosrdné, keď jej tvár zostane nikým nevidená. Pri navrhovaní prebalu tento detail tvorcom asi unikol a preto je lepšie ho zložiť dolu ešte pred otvorením knihy - a viac sa na naň nepozerať. Našťastie je všetko ostatné vďaka Lewisovmu umeniu dokonalé a ten malý dizajnový nedostatok mlčky pretrpíme, tak, ako by to urobila aj Orual.

Príbeh o tom, prečo sa bez tváre nemôžeme postaviť bohom tvárou v tvár, prečo k nám nehovoria otvorene a musia byť nespravodliví, je napísaný tak, že hoci sa odohráva v dávnej minulosti, pokojne by sa mohol stať aj včera. Nerozumieme všetkým udalostiam, príčinám a následkom, činom iných ľudí a hrám bohov o nič viac ako Orual. Tak ako ona sme navždy uväznení vo vlastnom pohľade na okolitý svet. Lewis majstrovsky opísal cestu pochopenia, ktorá sa môže stať aj cestou viery, ale vždy musí zostať cestou lásky. Ak budeme tento príbeh čítať pozorne, možno na chvíľu precitneme. Možno aspoň na malú chvíľu spoznáme svoju tvár.

„Tak to bolo so mnou takmer každý večer môjho života; len jedno malé schodisko viedlo od hostiny alebo zasadania rady, od všetkej činorodosti a zručnosti a slávy kraľovania do mojej spálne, kde som bola sama so sebou – to znamená s ničotou. Okamihy, v ktorých som šla spať a ráno vstávala (väčšinou som vstávala priskoro) boli zlé – tie stovky večerov a rán. Niekedy som premýšľala nad tým, kto alebo čo nám posiela tie nezmyselne sa opakujúce dni a noci a ročné obdobia a roky – nie je to ako počúvať hlúpeho chlapca, ktorý si znova a znova píska tú istú melódiu, až kým sa čudujete, ako to môže sám strpieť?“