Októbrový večer bol pokojný a chladný. Z diaľky doliehal rachot motocykla. Chlapec naklonil hlavu, aby zvuk lepšie počul. Držal ju nehybne, odhadoval vzdialenosť, načúval, či sa motocykel približuje, alebo vzďaľuje, či ide po rovine, po tráve, či močiari, alebo či sa šplhá po štrkovitej stráni smerom z mesta.

Muž, ktorý sa týčil nad kľačiacim chlapcom, ticho zastonal. S chrbtom pritisnutým k bralu pôsobil, ani čo by bol zrastený s vlastným tieňom, pevne spojený so skalou.

Muž opäť zastonal, hlasnejšie a nástojčivejšie, a pohol bokmi tak, že jeho stoporený úd sa posunul v chlapcových ústach. Chlapec vydýchol nosom. Vsunul si úd hlbšie do úst a opäť začal rytmicky hýbať hlavou dopredu a dozadu. Robil to však pomalšie než predtým a potichšie; vrch žaluďa nechal kĺzať po podnebí, pričom ho celý obvinul jazykom. Tak dokázal robiť oboje naraz, ukájať muža aj načúvať. Podľa zvuku dokázal rozpoznať rôzne značky. Nebolo ich síce na Islande veľa, no ľudia si ich začali upravovať podľa svojich predstáv v nádeji, že z nich vyťažia viac. Toto by mohol byť motocykel značky Indian, ich zvuk je prenikavejší než z Harley-Davidsona.

Privrel oči. Veru, bola to indiánka, ale nielen taká hocijaká indiánka. Zvuky motorov sa naučil rozpoznávať preto, aby medzi nimi vedel spoznať práve tento. A zrazu si bol istý, že zvuk sa približuje a motorka sa šplhá hore po svahu. Nepotrvá dlho a dorazí na vrchol, odkiaľ sa kopec skláňa smerom na východ, a tam pod previsom sa nachádza bralo a pri ňom on, kľačiaci na kolenách s galánom v ústach.

Muž sa začal hýbať proti pohybom chlapcovej hlavy, a to mu napovedalo, že onedlho bude po tom. Uchopil mužov úd do ruky a popri fajčení mu ho pevne trel, riadil sa rytmom motora, a keď sa motocykel rozbehol na plný plyn a motor zaspieval, stisol ho ešte silnejšie. Malo to želaný účinok. Muž sa ešte väčšmi primkol ku skale. Spomedzi jeho zovretých zubov sa predrali nerozoznateľné slová, útržky slastnej hry, ktorá sa mu odohrávala v predstavách.

Súhra neustále hlasnejúceho zvuku motora a pohybov hlavy a ruky spôsobila, že sa chlapec tiež vzrušil. A hoci sa dnes večer chcel šetriť, neodolal, voľnou rukou si siahol do vrecka nohavíc a začal sa ukájať v rovnakom rytme ako obsluhoval muža.

Z vrchu kopca k nim doľahol čertovský hluk. Muž náruživo stonal, akoby opreteky s rachotom motora.

Nebodaj nechce skočiť dolu?

Otázka chlapcovi preletela mysľou ako blesk. Nemohol však čakať na odpoveď, úd v jeho ústach rýchlo stvrdol. Prstami stisol jeho koreň a uhol sa mužovej ruke, tápajúcej po jeho zátylku, aby ho pritlačil ešte väčšmi k sebe. Potom chlapec uvoľnil zovretie a semeno vystreklo na zoschnuté lístie vŕbového kra, ktorý tam prečkával zimu.

Motocykel prudko zabrzdil na okraji útesu. Na chlapca a muža sa zosypala spŕška zeminy a kamienkov. S tlmeným výkrikom sa muž aj so svojím tieňom odlepil od skalnej steny.

Trasúcimi sa rukami si začal zapínať gombíky na rázporku, hľadajúc únikovú cestu. Chlapec sa postavil a zahatal mužovi cestu. Bol od galána o hlavu vyšší. Muž po ňom hodil zhúžvanú bankovku a bez slova sa ponáhľal smerom k mestu. Chlapec bankovku vyhladil a uškrnul sa, boli dve, celých pätnásť korún.

Vtom sa na indiánke navrchu skaly vypol motor.

Nastalo ticho.

2

Objavila sa na okraji útesu ako bohyňa vynárajúca sa z najväčších hĺbok oceána, stála na pozadí blčiaceho neba sfarbeného žiarou z vybuchujúcej sopky Katly, dievčina, ktorá nemala páru, odetá v čiernej koženej kombinéze, ktorá zdôrazňovala všetko, čo mala zakrývať, s čiernymi rukavicami, oblou helmou na hlave, ochrannými okuliarmi a tvárou zahalenou čiernou šatkou. Stiahla si šatku a okuliare si vysadila na helmu. Pery mala krvavočervené. Oči jej lemovala čierna linka, a tak jej napudrovaná tvár pôsobila ešte belšie než biela.

Sólborg Gudbjörnsdófir, Sóla Gudb-.

Chlapec zašepkal:

– Vedel som to!

A potom vyslovil meno jej dvojníčky:

– Musidora...

+

Chlapec dievčinu objavil pred vyše rokom. Akoby vtedy na okamih nadobudol röntgenové videnie a vnímal ju takú, aká v skutočnosti bola.

Už dávno vedel, ako sa volá, kde býva, s kým sa stýka, z akej je rodiny – boli podobného veku a v meste s iba pätnásťtisíc obyvateľmi sa rovesníci navzájom nevyhnutne poznajú –, to všetko však bolo mimo jeho dosahu, vo vyššej spoločenskej triede, než do ktorej patril on sám. A tak jej nevenoval viac pozornosti, ako ostatným jej druhu.

Objav urobil na prvom sobotňajšom premietaní Upírov v Starom kine. Sedel na svojom obvyklom mieste a neskutočne mu liezol na nervy šepot a chichot skupiny rovesníkov, sediacich na lepších sedadlách pred ním. No vo chvíli, keď ich chcel napomenúť, aby stíchli, veď ľudia si prišli užiť film, a nie zavýjanie deciek z lepších rodín, začul, ako jedno z dievčat vyhlásilo, že už ďalej nechce ostatným kaziť zážitok z filmu. A keď sa dievčina postavila na odchod, stalo sa to. Vo chvíli, keď jej tieň dopadol na plátno, splynula s postavou vo filme. Obzrela sa a lúč premietačky jej na tvári vykreslil Musidorinu tvár.

Chlapca zamrazilo na sedadle. Boli úplne rovnaké.

+

Vtom chlapec začul zvrchu skaly hlas:

– Máni Steinn Karlsson, viem, že si tam!

Ustúpil hlbšie medzi vŕbové kry. Dievčina z vrecka kombinézy vytiahla červenú šatku, zhodila ju zo skaly a sledovala, ako padá na zem. Chvíľu počkala. Keď však bolo zrejmé, že chlapec sa neprezradí, zasmiala sa a zvrtla sa na opätku.

Naštartovala motocykel a vyrazila.

Chlapec vyšiel zo svojho úkrytu. Zodvihol šatku a priložil si ju k tvári. Hebučká látka bola ešte teplá od tela dievčaťa a voňala ženskou sladkosťou.

– Ach, Sóla Gudb-...

Sjón:

Máni Steinn. Chlapec, ktorý nebol

preklad: Zuzana Stankovitzová

Slovart, edícia MM - kniha vyjde vo februári 2016

Prezentácia slovenského prekladu knihy za účasti autora Sjóna sa uskutoční v kníhkupectve Artforum na Kozej 3. marca 2016

Zobraziť diskusiu (0)