Sused Hrčka nemá vlasy, pretože má rakovinu. Našťastie, sused Hrčka vyhral v lotérii a moderná medicína mu do zadku zaviedla sondu. Sonda ho vyliečila. Sused Hrčka bol šťastný, pretože mu začali opäť rásť vlasy. Malo to ale háčik – vlasy boli modré a rástli tak rýchlo, že ho premenili na modré chlpaté monštrum. Modré vlasy obrástli celý Hrčkov dom, záhradu, kone, ulice a celý Lošonc. Potom sa z neba zniesli Božie nožnice a modré vlasy ostrihali. Vlasy ale rástli ďalej a nakoniec obrástli aj Božie nožnice. Koniec a poučenie: Božie nožnice zmôžu proti modernej medicíne veľký prd!

Keď som sa narodil, v pôrodnej izbe praskli všetky žiarovky. Vraj takú silnú som mal charizmu. Po dlážke tiekli pásiky krvi, ktoré sa spájali do desivých obrazcov a nad Lošoncom sa otváral nový deň. Odvtedy sa v našej rodine svieti iba sviečkami.

Pán doktor Böhl, ktorý mal v suteréne židovského mäsiarstva zriadenú ambulanciu, prognózoval, že budem dievča. Otec reagoval na skutočnosť promptne a lososovo ružovú detskú izbu premaľoval namodro. Môj veľkolepý príchod na svet poctivo zdokumentoval na fotoaparát, aby mi aj po mnohých rokoch mohol poskytnúť rukolapné dôkazy o tom, aký som bol škaredý novorodenec. Mama plakala. Privinula si k tvári moje mäkké telo, ktoré od vysnívanej dcéry delil trojcentimetrový chvostík. Prísť na svet a okamžite sklamať svojich rodičov je ideálna východisková situácia pre šťastný a plnohodnotný život.

Čo teraz so všetkými tými roztomilými dievčenskými šatôčkami?

Verte či nie, narodiť sa v Lošonci, niekoľko kilometrov od maďarskej hranice, má svoje výhody. Stačí sa vyštverať na ľubovoľný kopec a s malou podporou vetra opľujete prvého szegéňa v Salgótarjáne. Prejdete sa po promenáde posiatej lekárňami, optikami a herňami a razom pochopíte, že deti južnej zeme sú choré, slepé a závislé. Dejiny Lošonc príliš nešetrili, dvakrát ho vypálili Turci a raz vzdorovité pelikány, ktorých vodca to dotiahol až do mestského erbu. Nasledovali epidémie modrého moru, hladomor či početné bombardovania počas prvej i druhej svetovej vojny, ktoré rozložili životnú silu mesta na zabudnuté newtony. Môj otec to tu nazýva zemou nikoho, západniari Maďarskom a starí Lošončania smetiskom dejín. Pre mňa je to jednoducho domov.

Mal som pekné detstvo. V porovnaní s rovesníkmi, ktorí boli mučení a zaživa pochovaní v škôlke, nútení piť sladkú vodu z modrých plastových pohárikov a spať vtedy, keď im to prikáže Boh, som bol najšťastnejšímdeckom v Lošonci. Väčšinu času som prežil na stromoch, kde som si vytváral imaginárne kuchynky a z ihličia varil chutné polievky, pretlaky a elixíry. Starký, ktorý ma každý deň vyvenčil v parku, sedel na lavičke, spokojne pofajčieval a čítal čiernu kroniku v lošonckom periodiku Timravin hrtan.

Starká ma každý deň zaviedla do útlej videopožičovne, kde som sa ponevieral celé hodiny a so zatajeným dychom som prstami prechádzal po vysokých regáloch s akčnými filmami, naloženými množstvom obnažených vyšportovaných hrudí, ťažkých zbraní a hrdinských príbehov. Jean-Claude Van Damme, BruceLee, Chuck Norris, Bolo Yeung či CynthiaRothrock. Boli to moji priatelia i učitelia. Okolo tváre som si obmotal biely šál, na záhrade som robil nepodarené mlynské kolá a sekal drevenou katanou starkého priesady. Potom som dostal výprask remeňom a bol som šťastný, pretože som neprecedil ani slzu. Nindžovia plačú výhradne dovnútra.

Keď som mal päť rokov, starký ma naučil písať. Zatriasol starou hruškou, aby bolo na pálenku a povedal, že ľudia robia všetko možné i nemožné, aby nezabudli. Niekto fotí, niekto pije, niekto kreslí čiarky na zárubňu a ja, najmladší rodinný výrastok, budem písať. O sebe i o iných.Budem písať do zošita a keď ho zapíšem, dostanem nový. Nájdem si svoj rukopis, nájdem si svoje vety. Zošiť musím pravidelne kŕmiť slovami, inak skape a do konca života sa nezbavím viny, že som ho sklamal. Budem ho mať pri sebe počas spánku i pri sraní, lebo vraj nikdy neviem, kedy sa moje hovno premení na poviedku.

Začiatky boli ťažké a ustráchané. Vety krátke a jednoduché, napríklad: Sused Hrčka nemá vlasy. A potom: Sused Hrčka nemá vlasy. Sused Hrčka má rakovinu. A nakoniec súvetie: Sused Hrčka nemá vlasy, pretože má rakovinu. Písal som každý deň aj dvanásť hodín a pomaly som získaval cvik a istotu. Učil som sa porozumieť slovám a vzťahom, ktoré si medzi sebou vytvárali. Zistil som, že sú slová, ktoré sa ľúbia i slová, ktoré sa nenávidia a ich spojenie môže viesť k tragédii. Napríklad slovo klobása nemôže spočinúť v jednej vete so studňou alebo predkožka s perníkom. Potom prišli čiarky, bodky a nenávidené bodkočiarky. Keby som mal možnosť poslať na večnosť tým najzverskejším spôsobom akékoľvek interpunkčné znamienko, bola by to práve odpornosť zvaná bodkočiarka.

Nakoniec, po všetkých tých dňoch a týždňoch ťažkého drilu, odriekania a kŕčoch v zápästí, som dospel k niečomu, čo dalo môjmu novému životu zmysel. Bola to obyčajnálož, písaním pozdvihnutá na niečo šľachetné a vznešené –fantáziu.

Môj vratký svet, vystužený tisíckami popísaných papierov, kung-fu filmami, kuchynkami medzi korunami, zanedbanou škôlkarskou dochádzkou čoskoro narazil na hrubé múry základnej školy a roztrieštil sa. V jeho ruinách vyrástol chlapec nový, hanblivý a stratený. Kam len oči dohliadli, tam ukričané deti, veľké aktovky, desiaty s prilepenými servítkami a mučivé posmešky starších žiakov, pre ktorých predstavovala kombinácia mojej obezity a utiahnutosti ideálny pôdorys pre plnohodnotnú šikanu. Keby som vtedy vedel, že z mojich nepriateľov vyrastú slobodní oteckovia muklujúci na píle za Pršou, so slabosťou pre lacné liehy a dievčatá, objal by som ich ako blízky priateľ a všetko im odpustil.

Keď sa na to pozerám s odstupom rokov, problém mohol byť aj v tom, že som bol najvyšší a najstarší v triede. Všetci si potom mysleli, že som spomalený, ale mne iba zle vychádzali roky. Ako hovorila moja mama, bol som dieťa jesene.

Vždy som vedel dobre klamať a keď doma prišla reč na školu, odpovedal som vyhýbavo a diplomaticky, ale bez toho, aby si rodičia uvedomili, že som odpovedal vyhýbavo a diplomaticky. V skutočnosti som počas školského obdobia neustále prežíval drobné lobotómie, pri ktorých sa mi pochybnosti a strachy zarývali do sivej kôry a vytvárali v nej spletité katakomby. O vysmiatych tvárach, posiatych hnisavými uhrami, veveričích výkaloch v obedáriku či slipoch nebezpečne zarezaných až na hranici sleziny sa mi dokonca snívali nočné mory, ktoré sa zväčša končili pomočením. V prípade extrémne krutých a realistických snových výjavov padlo na ihrisko aj nejaké to blato. Všetko sa zmenilo v momente, keď som spoznal svojho najlepšieho priateľa na svete.

Môj nový život prešiel do fázy, ktorá sa hrubým písmom zapísala do súkromných análov života a smrti ako Kápiovo obdobie.

II.

Labutia balada

„Toto nie je poviedka!“ zakričal Kápia a hodil môj zošit na zem. Cigaretu, ktorú žmolil medzi perami, zahasil na slimákovi. Povedal, že príroda to vstrebe a premení jeho utrpenie na niečo lepšie, napríklad na humus alebo fialkové zátišie. Veril som mu, bol to predsa môj súdruh.

Mali sme osem a boli sme ozbrojení. Kápia mal nôž, jašumbajku. Kápia poznal šesť neslušných slov a dva názvy filmov pre dospelých, ja som ovládal naspamäť všetky mená svätých v kalendári, aj odzadu, na bieleho špica. Kápia usmrtil každý deň minimálne jedno zviera, ja som si každý večer umyl zuby. Kápia pľul, ja som písal.

Boli sme najlepší priatelia v Novohrade a vedeli sme, že ak nás raz niečo rozdelí, bude to tretia svetová vojna. Naše puto sme dokonca zvečnili krvou pod starým orechom na okraji mestského parku. Slnko vykašliavalo posledné zvyšky svetla, tiene tvrdli a Kápia od vzrušenia prdel. Bratstvo bolo dokonané, najvyšší čas vrátiť sa domov ku kôprovému prívarku.

Nič na svete nie je silnejšie ako krv, pošepol Kápia a opľul poštára, ktorý preletel okolo nás na baklažánovom bicykli. Odvtedy musia naši otcovia chodiť pre listy na poštu.

Do reality ma vtiahol cudzí krik, vytrhnutý z kontextu mojej spomienky a skôr, než som sa rozhliadol okolo seba, Kápia už prášil preč po kľukatej ceste pozdĺž jazera. Schmatol som zošit i šumbajku a bleskurýchlo som ho nasledoval. Verte mi, iba málo vecí na svete je horších ako hnev starého Kilimandžára, takmer slepého lesného muža žijúceho vo vetchej chatrči v lone hlbokého porastu a krovín, z ktorého pred rokmi z nepochopiteľných dôvodov učinili správcu tunajšieho jazera. Vždy sme si s Kápiom mysleli, že je to obyčajný komunista. Aj keď sme presne nevedeli, čo to znamená, vedeli sme, že máme pravdu.

Ukryli sme sa na našom tajnom strome, z ktorého sme vždy chceli urobiť podzemnú skrýšu. Ale ako urobiť podzemnú skrýšu na strome?

Do kôry sme vyryli svoje iniciálky. Pre istotu sme si na okolité stromy pokreslili najčudesnejšie značky, ktoré by nás doviedli k cieľu v prípade napadnutia hôrnou langustou alebo vymazania pamäti. Často sme sa zamýšľali nad tým, čiby sme si pamätali po vymazaní pamäti. Aby sme okašľali obavy, vypracovali sme zoznam otázok, podľa ktorých by sme jednoznačne určili, či došlo alebo nedošlo k vymazaniu. Správne odpovede sme zašifrovali. Nie, nenapísali sme ich dolu hlavou. Nie, nenapísali sme ich v maďarčine. Áno, napísali sme ich zrkadlovo.

Prvá otázka: V akom filme sa prvýkrát stretli BruceLee a Bolo Yeung?

Kápia vytiahol z vrecka poslednú cigaretu, ktorú ukradol otcovi. Bola zlomená, ale aj tak si ju vychutnal ako skúsený fajčiar. Ja som fajčiť nevedel, raz som nasal dym do pľúc a precitol som až na lúke medzi lopúchmi. Kápia sa chechtal ako šialenec. Vravel, že do pľúc ťahajú iba ženské. Vedel mnoho o mnohých veciach. Koniec koncov, prežil si svoje. Na ľavej nohe mal šesť prstov, asi preto, lebo sa narodil v Ábelovej. Mama bola upratovačka na priemyslovke a vo voľnom čase hrala na lesný roh. Otec bol zememerač, ryšavec a spiťák. Vždy, keď si vypil, mal pocit, že jeho syn je vojnový zbeh a chce ho zabiť, tak sa zamykal do skrine a čakal tam až do rána. Raz vraj nevyšiel celých sedem dní, Kápia mu na mamine naliehanie nosil hrianky a kamilkový čaj. To si nevieš predstaviť, ako vyzerá taká skriňa, keď v nej niekto žije týždeň, hovoril a poťahoval z cigarety ako starý námorník. Už iba bakelitové more, breh v nedohľadne a vypichnuté oko.

Prečo moja poviedka nie je poviedka?

Kápia zahasil cigaretu na jazyku, zahľadel sa na skapínajúce slnko a odpľul si. To vieš, v každej poviedke musí byť ženská, inak to nie je poviedka. Buď je to o ženskej alebo je to o ničom, o hovne, to vedia všetci. Pamätaj na to, ak chceš byť spisovateľom!

Prikývol som. Mal úplnú pravdu, v mojej poviedke o susedovi Hrčkovi, ktorému narástli modré vlasy, sa ani jediné slovo neobtrelo o dievča, o ženu, o ženskú, ako ich volal Kápia. Ale starký predsa hovoril, nech píšem o veciach, ktoré poznám. O ženských som vedel málo. Majú prsia, ktorými dojčia deti, nemajú pipíš a väčšinu života ich bolí hlava.

Druhá otázka: Ako sa volá a odkiaľ pochádza postava, ktorú stvárnil Jean-Claude Van Damme vo filme Karate Tiger 1 – neustúpiť, nevzdať sa?

Zotmelo sa, obaja sme išli domov. Kápia zabil cestou nadrozmerného chrústa, ja som si zapísal jeho výraz v tvári tesne pred skonom. Boli sme dobrý tím, dokonca najlepší, aký som poznal. Keď sme sa na ulici rozdelili, ani jeden z nás sa neotočil. Chlapi predsa hľadia stále dopredu. Večer sme si zavolali cez vysielačky a dohodli sa, čo si oblečieme na druhý deň do školy. Tak to členovia tímu robia, je to nevyhnutné. Ako tajné písmo. Preto sme mali aj prezývky, Kápia sa v skutočnosti volal Koloman, ale žiaci z vyšších ročníkov ho volali Kápia, lebo bol vždy červený. Ja som bol Leviathan. Pôvodne som chcel byť Kapitán Dabač, ale Kápia mi povedal, že taká prezývka už existuje. Meno Leviathan sme našli v zememeračskom časopise Kápiovho otca, v ktorom boli medzi obrazmi krajín a slepých máp založené fotky nahých ženských s pazuchami medzi stehnami. Boli čudné, asi to boli tiež komunistky.

Cez noc klesla teplota hlboko pod nulu. Len ľad a biele paplóny, kam až oči dočiahli. Domy, kopce, ulice, hojdačky, smutný tulák, ešte aj stromy pučiace na školskom dvore, ktoré som sledoval cez okno našej triedy počas vlastivedy. Kápia sedel za mnou a vyrýval kružidlom do lavice citáty z Biblie. Svet zanikol a ja som mal čo robiť, aby som sa nezbláznil z vlhkej vône tela mojej spolusediacej Alice. Ostatné ženské v triede mali iba dva druhy vôní, buď páchli ranným kakaom alebo lacným čerešňovým rúžom. Alica bola iná, jej vôňa hovorila svetu, že je žena. Ženská.

A svet Alicu počúval, ó, ako krásne ju počúval!

Ako jediná ženská v triede nosila sukňu. Bielu s červenými bodkami, tesne pod kolenami a niekedy, skutočne iba niekedy, keď mali moje oči šťastie, uvideli okrúhle bacuľaté jabĺčka, pripomínajúce mäkké krtince, ktoré vo svojich podzemných chodbách ukrývali tajomstvá špinavej dospelosti. Kápia síce hovoril, že bola panna, ale ja som vedel, že sa narodila v marci. Nikto iný, iba dieťa jari mohlo mať tak nekonečne dlhé, kučeravé vlasy, ktoré sa jej počas diktátov obtierali o zápästia, nos úzky a prekvapivý ako čiarka v holej vete a prsia, skutočné prsia aké nemali ani tretiačky či štvrtáčky a ktoré sa jej v predklone zarývali do zošita a roztierali čerstvý atrament. Ostatné ženské mali drobné výčnelky, korkové štuple, klobásky, maďarské zjazdovky či somárske lúčky, ale Alica mala krásne kopce.

Raz som sa s ňou dokonca rozprával. Cez prestávku si odo mňa vypýtala papierovú vreckovku, ale ja som mal iba látkový ručníček s vyšitým erbom Šomošky. Moja mama vždy hovorila, že správny muž by mal mať gráciu, dobrú vôňu a vlastný ručníček. Bol som vtedy tak nervózny, že som sa povracal. Niekedy sa mi to stáva, keď som pod veľkým tlakom. Odvtedy sme sa už nikdy nerozprávali. Pre istotu som so sebou vždy nosil balíček papierových vreckoviek a vrecúško na zvratky.

Áno, bol som zamilovaný a bol som na to hrdý!

Zobraziť diskusiu (0)