Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Pamäť má domov v nesmiernosti Východu

Knihy Andrzeja Stasiuka možno označiť za jeden z najžiadanejších vývozných artiklov súčasnej poľskej kultúry. Umné spojenie básnickej obrazotvornosti a cestopisnej prózy impregnovanej prvkami eseje neprestáva udivovať ani opakovaným listovaním útlymi, no mimoriadne hutnými dielami tohto stredoeurópskeho nomáda. Najnovšie dostáva slovenský čitateľ do rúk autobiograficky ladený Východ, ktorého monochromatický šat z dielne vydavateľstva Slovart dáva už vopred tušiť jeho pôvabne nostalgický ráz.

Domáce publikum malo ostatne príležitosť oboznámiť sa s príznačnými črtami Stasiukovho rukopisu početnými prekladmi, ktorými je náš knižný trh štedro zásobený. Do popredia vystupuje hlavne čoraz silnejšia potreba nájsť vhodný estetický výraz pre ústrednú problematiku nepretržitej rekonštrukcie individuálnej pamäti, čo sa odrazilo aj vo vývoji formálneho uchopenia jednotlivých textov. Zatiaľčo prvotina Mury Hebronu (1992) alebo notoricky známe Haličské poviedky (Opowieści galicyjskie, 1995) ešte do istej miery pasujú do rámca typického pre prózu kratšieho rozsahu väzbou na zjednotený príbeh či plastické vyobrazenie charakterov, prelomová Dukla (1997) spretrhala všetky obmedzenia žánru, ktorý sa ukázal byť príliš tesným pre postihnutie tak komplexného procesu, akým je spomínanie. Voľné hromadenie impresionistických obrazov, úvah a dojmov vôkol pomyselného prieniku kultúrnych vplyvov Berlín - Moskva predznamenalo ďalšie smerovanie autorovej tvorby charakteristickým využitím geografického priestoru ako metafory pamäti. Východ (Wschód, 2014) zachádza v tomto koncepte rozhodne najďalej a svojho čitateľa pozýva k tancu s nesmiernou krajinou v hermeneutickom kruhu znovuobjavenej minulosti.

(...) vraciam sa na Východ, hoci som ho nikdy neopustil, pretože iba hlupákom sa môže zdať, že skutočný život je niekde inde. A pritom skutočný život je vždy tu, priamo uprostred. Občas sa pokúšame vzdialiť, pokúšame sa odtrhnúť, utiecť, ale je to vždy pružná špirála, a preto sa vraciame ako loptička na gumičke z púte.“


Vedomie hlbokej spriaznenosti s krajinami poznačenými marxistickou doktrínou, ktorej tieň prestupoval poslednými desaťročiami historického vývoja Poľska, pobáda rozprávača načrieť proti prúdu času a opakovane prehodnocovať ich význam vo vlastnom dospievaní. Leitmotív hľadania koreňov na periférii civilizovaného sveta, tak príznačný pre celú tvorbu autora, je tým naliehavejší, čím väčšmi oslepuje prísľub materiálneho rozmachu spotrebne orientovaný Západ. Nemieni však idealizovať Rusko ani Čínu čoby náprotivok konzumného spôsobu života. Objektom Stasiukovej fascinácie je rozľahlosť ich územia, bezhraničný Východ, ktorý nemožno ovládnuť či zmeniť. Nedohľadné končiny zeme, ktorá pochováva do stále hlbších geologických vrstiev dobyvateľské ilúzie Džingischána, Tamerlána, Petra, Stalina, kapitalizmus, globalizmus a vôbec všetky tie cudzorodé prvky, dopadajúce s pravidelnosťou meteorologických javov na jej neúrodnú pôdu. Práve tam nachádza útočisko pre tiché kontemplovanie minulosti, uistenie o zmysle vlastnej pamäti a potvrdenie, že nie je osamelá, bez významu. Slovom, aj keď

(...) vôňa bola chladná, suchá a neznáma, jemné pichnutie pri srdci bolo dôkazom, že minulé neumiera. A že tvorí skrýšu pred zánikom budúcnosti. Ráno som v Biškeku ucítil pichnutie pri srdci, akoby tam padla omrvinka, úlomok nesmrteľnosti.“.

Putovanie perifériou a bezprostredná otvorenosť ponúkaným vnemom pôsobia ako katalyzátor asociatívneho uchopenia minulosti, zaznamenanej bez akejkoľvek chronológie. Text vďaka tomu budí dojem zmäteného obsahu horúčkovitého snenia, pochabej alchýmie naslepo zvolených tematických prvkov, pre ktorých užitie niet na prvý pohľad vysvetlenia, no predsa sú principiálnou zložkou vnútorného sveta rozprávača. I zdanlivo nepatrný podnet, akým je dôverne známy pach kravského trusu alebo pohľad na škatuľku cigariet, môže roznietiť hotový ohňostroj imaginácie a bez varovania preniesť čitateľa z ruskej stepi do tých najvzdialenejších zákutí pamäti. Rázom sa ocitá na pláži rieky Bug, nad ktorou sa skláňa teplom prevoňavá vŕba a chlapci opodiaľ plnia kanistre vodou pre dobytok. Vidí šedé siluety robotníkov na pozadí neduživého ranného slnka. Korba nákladného auta je priúzka, nuž sa tiesnia ani vrabce, čiapky zarazené hlboko do čela, kolesá dvíhajú oblaky prachu. Počúva rozprávanie príbuzných o tom, ako vojaci osloboditeľskej armády varili sliepky aj s perím, šesť hodiniek na každej ruke, zatiaľčo Nemci za jedlo aspoň zaplatili. Rozprávanie votkané medzi dymiace komíny tridsať kilometrov vzdialeného Osvienčimu, víťazstvo proletariátu, vysídľovanie národov. A napokon opäť súčasnosť, vytrvalá cesta stepmi s riedkym brezovým porastom či púšťou pokrytou vybielenými kosťami, ktorá zavdáva bezpočet námetov pre drobné zamyslenia.


Rozľahlosť tematického záberu rozprávača zrkadlí rozľahlosť krajiny jeho putovania, je pôsobivou ukážkou anachronistickej narácie. Text presahuje skrz desaťročia až tam, kde história stráca svoju doménu a k slovu sa dostáva fabulácia subjektu, fluidné kontinuum utvárané znovuprežívaním minulého, intímne sprítomňovanie impresionisticky pojatej skúsenosti. Toto neustále prešľapovanie medzi spomienkou a prítomnosťou napodiv nepôsobí rušivo, ako by sa od podobnej kompozičnej gymnastiky dalo očakávať. Rozmanité motívy sa zjednocujú orientáciou na priestor rovnako, ako vodnú masu ujarmuje koryto rieky, ktorou preteká. Ladnému plynutiu textu napomáha aj umne užitá prozódia, ktorá umocňuje jeho lyrický charakter. Miestami pripomína tiché odriekanie mantry a geografické názvy priam zvádzajú k opakovanému premieľaniu jednotlivých hlások na jazyku za sprievodného rojčenia o vzdialených končinách východu.


Posledné preložené dielo dielo Andrzeja Stasiuka tak pôsobí obzvlášť v dobe upoteného honu za budúcnosťou ako osviežujúci vánok prenikajúci z oblastí takmer netknutých modernou civilizáciou. Navracia čitateľa vlastnej pamäti, nesmiernej krajine, ktorá si ešte uchovala upomienku ahistorického spôsobu existencie vlastného jej odjakživa. A v neposlednom rade je názornou ukážkou neotreného prístupu k tvorbe literatúry, ktorá sa vymyká všetkým pokusom o žánrové zaradenie. Práve tým sa Východ najväčšmi podobá látke svojho popisu. Nemožno ho jednoducho vyjadriť na niekoľkých riadkoch, treba ho vziať do ruky a čítať.

Čítanie. Navzdory. Natruc zániku. Len to možno urobiť.“


Ak sa medzi knihami dobre cítite a naše správy vám prinášajú radosť a úžitok, môžete nás podporiť prostredníctvom vašich 2%. Informácie o tom, čo robíme a čo chystáme, nájdete TU.





Zobraziť diskusiu (0)

Východ

Východ

Stasiuk Andrzej

Andrzej Stasiuk sa radí medzi najprekladanejších poľských prozaikov. Jeho najnovší román Východ je knihou-vyznaním, čistou ako špiritus, vybielenou ako kosti kôz na púšti Gobi a zahmlenou ako nejasné spomienky na detstvo v poľskom Podlesí. Autor v nej na svojich cestách cez periférne končiny Ruska, mongolské stepi až po ujgurské oblasti v Číne spomína nielen na detstvo, ale v spomienkach sa vracia až k vojnovým zážitkom svojich prarodičov a konfrontuje prežitú minulosť s cestou za jej znovuprežitím.

Kúpiť za 11,66 €