ČAS GENOVEVY

V lete v štrnástom roku prišli po Michala dvaja cárski vojaci vo svetlých uniformách a na koňoch. Michal videl, ako sa blížia od Ješkotlov. V horúcom povetrí sa rozliehal ich smiech. Michal si zastal na prahu domu vo svojej zamúčenej zástere a čakal, hoci vedel, čo budú chcieť.

– Kto vy? – spýtali sa.

– Meňa zavut Michail Jozefovič Nebeskij, – odpovedal Michal tak, ako sa patrilo.

– Nu, jesť u nas sjurpriz.

Prevzal si od nich papier a odniesol ho žene. Celý deň plakala a chystala Michala na vojnu. Od plaču tak zoslabla, tak oťažela, že nemohla prekročiť cez prah domu, aby odpre­vadila muža k mostu aspoň zrakom.

Keď opŕchli kvety zo zemiakových vňatí a na ich mieste vyrástli malé zelené plody, Genoveva zistila, že je tehotná. Rátala na prstoch mesiace a dorátala sa k prvému koseniu trávy na konci mája. Muselo sa to stať akurát vtedy. Teraz bola zúfalá, že to nestačila povedať Michalovi. Brucho, čo rástlo zo dňa na deň, bolo možno čosi ako znamenie, že sa Michal vráti, že sa musí vrátiť. Genoveva sama viedla mlyn, tak ako to robil Michal. Dozerala na robotníkov a vypisovala potvrdenky sedliakom zvážajúcim obilie. Načúvala, ako zurčí voda poháňajúca mlynské kamene, počúvala hukot strojov. Múka sa jej usádzala vo vlasoch a na mihalniciach, takže keď večer stála pred zrkadlom, videla v ňom starú ženu. Stará žena sa potom pred zrkadlom vyzliekla a prezerala si brucho. Líhala si do postele a hoci mala vankúše a vlnené ponožky, nevedela sa zohriať. A keďže do spánku sa tak ako do vody človek ponára vždy od chodidiel, dlho nemohla za­spať. Mala teda veľa času na modlenie. Začínala otčenášom, potom odriekala zdravas a na koniec si nechávala obľúbenú modlitbu na uspávanie – anjeličku, môj strážničku. Prosila ho, aby sa staral o Michala, i keď na vojne treba asi viacerých anjelov strážnych, jeden nestačí. Potom to modlenie pre­chádzalo do predstáv o vojne – boli jednoduché a skromné, lebo Genoveva nepoznala iný svet ako Pravek, ani iné vojny, než boli sobotné bitky na rínku, keď opití chlapi vychádzali zo Šlomovej krčmy. Kmásali sa vtedy za chlopne kabátov, zhadzovali sa na zem a váľali sa v blate, zafúľaní, špinaví, hodní poľutovania. Genoveva si teda vojnu predstavovala práve ako bitku v blate, v mlákach a smetiach, ako bitku, v ktorej sa všetko vybaví hneď a zaraz, na jeden záťah. Preto sa čudovala, že vojna trvá tak dlho.

Občas, keď sa vybrala do mestečka na nákupy, počúvala, o čom sa rozprávajú ľudia.

– Cár je silnejší ako Nemec, – hovorili.

Alebo:

– Vojna sa skončí na Božie narodenie.

No neskončila sa ani na toto, ani na nijaké zo štyroch nasledujúcich Vianoc.

Tesne pred sviatkami sa Genoveva vybrala do Ješkotlov nakupovať. Keď prechádzala cez most, všimla si dievča, čo kráčalo popri rieke. Bolo chudobne oblečené a bosé. Holé nohy sa odvážne zabárali do snehu a zanechávali drobné, hl­boké stopy. Genoveva sa striasla a zastala. Pozrela sa na dievča zhora a pohľadala preň v kabelke kopejku. Dievča zdvihlo zrak a ich oči sa stretli. Minca padla do snehu. Dievča sa usmialo, no v tom úsmeve nebolo poďakovanie ani sympatia. Ukázali sa veľké biele zuby, zablysli sa zelené oči.

– To je pre teba, – povedala Genoveva.

Dievča si čuplo a prstom opatrne vyšpáralo mincu zo sne­hu, potom sa otočilo a bez slova vykročilo ďalej.

Ješkotle vyzerali, akoby ich niekto pripravil o farby. Všet­ko bolo čierne, biele a sivé. Na námestí postávali skupinky mužov. Rozprávali sa o vojne. Mestá sú zničené a majetok ich obyvateľov sa váľa po uliciach. Ľudia utekajú pred guľka­mi. Brat hľadá brata. Nevedno, kto je horší – Rus či Nemec. Nemci otravujú plynom, od ktorého vytečú oči. Ešte pred žatvou príde hlad. Vojna je prvá pliaga, po nej prídu ďalšie morové rany.

Genoveva obišla kôpky konského trusu, čo roztápali sneh pred Szenbertovým obchodom. Na dyhe pribitej na dvere bolo napísané:

DROGÉRIA

Szenbert a spol.

na sklade má výhradne

prvotriedny tovar

Mydlo na pranie

Farby na bielizeň

Škrob pšeničný aj ryžový

Petrolej sviece zápalky

Prášok na hubenie hmyzu

Zrazu jej prišlo zle zo slov „prášok na hubenie hmyzu“. Pred­stavila si ten plyn, ktorý používajú Nemci a od ktorého vytekajú oči. Cítia šváby to isté, keď ich posypú Szenbertovým práškom? Musela sa pár ráz zhlboka nadýchnuť, aby sa nepovracala.

– Počúvam vás, – povedala spevavo mladá žena vo vyso­kom stupni tehotenstva. Pozrela sa na Genovevino brucho a usmiala sa.

Genoveva požiadala o petrolej, zápalky, mydlo a novú ryžovú kefu. Prstom si overila tvrdosť štetín.

– Chcem pred sviatkami poupratovať. Pozmývam dlážky, operiem záclony, vyčistím pec.

– Aj my máme onedlho sviatok. Bude sa vysväcovať Svä­tyňa. Vy ste z Praveku, však? Z mlyna? Poznám vás.

– Tak teraz sa už poznáme obidve. Kedy máte termín?

– Vo februári.

– Vo februári mám aj ja.

Szenbertová začala vykladať na pult kocky sivého mydla.

– Nerozmýšľali ste o tom, prečo my, hlúpe, rodíme, keď je naokolo vojna?

– Podľa všetkého Boh...

– Boh. Boh... To je len dobrý účtovník, a stráži si rubriky „má dať“ a „dal“. Zúčtovanie musí sedieť. Čo sa stratí, to sa narodí... A vy budete mať určite syna, taká ste pekná.

Genoveva zdvihla košík.

– Potrebovala by som dcéru, lebo muž je na vojne a chla­pec sa bez otca vychováva horšie.

Szenbertová vyšla spoza pultu a odprevadila Genovevu k dverám.

– Všetky by sme potrebovali dcéry. Keby všetky ženy začali rodiť dcéry, bol by na svete pokoj.

Obidve sa rozosmiali.

-

ČAS MIŠKINHO ANJELA

Anjel videl Miškino narodenie úplne inak než pôrodná babica Kucmerka. Anjel totiž všetko vidí inak. Anjeli nevnímajú svet prostredníctvom foriem hmoty, do ktorých On stále zasahuje a ktoré sám ničí, ale prostredníctvom ich zmyslu a duše.

Anjel pridelený Miške Bohom videl boľavé, do seba za­kliesnené telo, vlajúce v bytí ako handrička – bolo to telo Genovevy, ktorá rodila Mišku. A Mišku anjel videl ako svieži, čistý a prázdny priestor, v ktorom sa o chvíľu objaví otrun­džená, polomŕtva duša. Keď dieťa otvorilo oči, anjel strážny poďakoval Najvyššiemu. Potom sa anjelský zrak prvý raz stretol so zrakom človeka a anjel sa zachvel, ako sa len môže zachvieť anjel, ktorý nemá telo.

Anjel prijal Mišku na tento svet za chrbtom pôrodnej ba­bice: očistil jej priestor pre život, poukazoval ju iným anje­lom aj Najvyššiemu, a jeho netelesné pery šepkali: „Pozrite sa, pozrite, toto je moja dušička.“ Napĺňala ho nezvyčajná anjelská neha, láskavý súcit – to je tá jediná emócia, akou disponujú anjeli. Stvoriteľ im totiž nedal inštinkty, city ani potreby. Keby ich dostali, už by to neboli duchovné bytosti. Jediný inštinkt, aký anjeli vlastnia, je inštinkt súcitu, jediný cit anjelov: nekonečný súcit, ťažký ako kamenný podstavec.

Anjel teraz videl Kucmerku, ktorá omývala dieťa teplou vodou a utierala ho mäkkou flanelovou látkou. Potom sa pozrel do Genoveviných očí, červených od vynaloženej námahy.

Prizeral sa udalostiam ako tečúcej vode. Nezaujímali ho samy osebe, nebol na ne zvedavý, vedel totiž, odkiaľ a kam plynú, poznal ich začiatok aj koniec. Videl prúd udalostí, čo sa navzájom podobali aj nepodobali, boli blízke i vzdialené v čase, vyplývali jedny z druhých či vôbec od seba nezáviseli. Ale ani to preňho nemalo nijaký význam.

Udalosti sú pre anjelov niečo ako sen či film bez začiat­ku a konca. Anjeli do nich nedokážu zasiahnuť, na nič ich nepotrebujú. Človek sa učí od sveta, učí sa z udalostí, učí sa poznávať svet aj sám seba, odráža sa v udalostiach, určuje si vlastné hranice, možnosti, sám si dáva mená. Anjel nemusí poznanie čerpať z vonkajška, poznáva sám zo seba, všetky poznatky o svete a o sebe nájde v sebe – takto ho stvoril Boh.

Anjel nemá taký rozum ako ľudia, neusudzuje, neposu­dzuje. Nemyslí logicky. Niektorým ľuďom by anjel mohol pripadať hlúpy. Lenže anjel od počiatku nosí v sebe plod zo stromu poznania, čisté poznanie, ktoré môže obohatiť jedi­ne prostá predtucha. Je to rozum zbavený myslenia a spolu s ním aj chybičiek a s nimi súvisiaceho strachu; rozum bez predpojatosti, aká vzniká z chybného vnímania. Ale ako všetky iné veci stvorené Bohom, aj anjeli sú náladoví. To vysvetľuje, prečo tak často Miškin anjel nebol naporúdzi, keď ho potrebovala.

Keď anjel nebol pri Miške, odvracal zrak od pozemského sveta a pozeral sa na iných anjelov a iné svety, vyššie aj nižšie, pridelené všetkým pozemským veciam, každému zvieraťu a rastline. Videl obrovský rebrík bytostí, nezvyčajnú stavbu a v nej obsiahnutých Osem svetov, a videl Stvoriteľa pohrú­ženého vo svojom diele. No mýlil by sa, kto by si myslel, že Miškin anjel videl Pánovu tvár. Anjel videl viac než človek, ale nevidel všetko.

Keď sa anjel v myšlienkach vracal z iných svetov, len s ná­mahou sa sústreďoval na Miškin svet, ktorý pripomínal svety iných ľudí a zvierat, bol temný a plný utrpenia ako mútne, riasou zarastené jazero.

-

ČAS KLÁSKY

To bosé dievča, ktorému Genoveva dala kopejku, bola Kláska.

Kláska sa v Praveku zjavila v júli alebo v auguste. Ľudia jej dali toto meno, pretože zbierala z polí klasy, čo zostali po žatve, a opekala si ich nad ohňom. Potom na jeseň kradla zemiaky a keď v novembri polia spustli, vysedávala v krč­me. Občas jej niekto kúpil pálenku, občas dostala chlebovú kôrku so slaninou. Ľudia však nie sú ochotní dávať niečo za nič, a tak sa Kláska začala kurviť. Pripitá a rozohriata pálen­kou vychádzala s mužmi na dvor a za nôžku klobásy sa im odovzdávala, A keďže to bola jediná mladá, ba navyše ľahká žena na okolí, muži sa okolo nej motali ako psy okolo suky.

Kláska bola mocná a pekne stavaná. Mala svetlé vlasy a bledú pokožku, ktorú nepremohlo slnko. Vždy sa bezočivo pozerala rovno do tváre, dokonca aj farárovi. Oči mala zelené, jedno mierne škúlilo. Muži, čo sa jej zmocňovali v kríkoch, sa potom vždy cítili nesvoji. Zapínali si nohavice a vracali sa do zadymenej krčmy celí červení. Kláska nikdy nechcela byť v misionárskej polohe. Hovorievala:

– Prečo by som mala ležať pod tebou? Som ti predsa rovná!

Radšej sa opierala o strom alebo o drevenú stenu krčmy a sukňu si prehodila cez chrbát. Zadok jej svietil do tmy ako mesiac.

Nuž a takto sa Kláska učila poznávať svet.

Sú dva druhy učenia sveta. Znútra a zvonku. Ten prvý sa uznáva za najlepší či dokonca za jediný. No ľudia sa učia aj prostredníctvom ďalekých ciest, pozorovania, čítania, univer­zitného vzdelávania, prednášok – učia sa vďaka tomu, čo sa deje mimo nich. Človek je hlúpa bytosť, ktorá sa musí učiť.

Získava vedomosti, zbiera poznatky ako včela med a má ich čoraz viac, zužitkúva ich a premieňa. Ale to, čo je vnútri, čo je „hlúpe“ a potrebuje poznanie, to sa nemení. A Kláska sa učila tak, že prijímala zvonku dovnútra.

Poznanie, ktoré len rastie, v človeku nič nezmení, alebo ho zmení len zdanlivo, zvonku, jeden oblek sa vymení za iný. No ten, kto sa učí prostredníctvom prijímania dovnútra, prechá­dza ustavičnými premenami, pretože stelesňuje to, čo sa učí.

Kláska sa teda týmto prijímaním páchnucich, špinavých sedliakov z Praveku a okolia menila na nich – bývala opitá rovnako ako oni, takisto ako oni bola vystrašená vojnou, bola rovnako vzrušená. A nestačilo to, že ich prijímala do seba v kríkoch za krčmou, zároveň s nimi prijímala aj ich ženy, ich deti, ich dusné drevené chalupy okolo Chrústej hôrky. Občas do seba prijímala celú dedinu a s ňou všetko jej trá­penie a nádej.

Také boli Kláskine univerzity. Jej diplomom sa stalo rastúce brucho.

O Kláskinom osude sa dozvedela statkárka Popielska a pri­kázala, aby ju priviedli do zámku. Pozerala sa na to veľké brucho.

– O pár dní budeš rodiť. Ako sa chceš živiť? Naučím ťa šiť a variť. Môžeš dokonca pracovať u mňa v práčovni. Ktovie, ak to všetko dobre dopadne, budeš si môcť dieťa nechať.

Keď však statkárka videla cudzí a vzdorný zrak dievčaťa, ktorý bezočivo pobiehal po obrazoch, nábytku a čalúnení, zaváhala. A keď sa ten zrak presunul na nevinné tváre jej synov a dcéry, zmenila tón.

– Je našou povinnosťou pomáhať blížnym, keď to potre­bujú. Ale blížni tú pomoc musia chcieť. Ja sa práve takejto pomoci venujem. Podporujem útulok v Ješkotloch. Tam môžeš dať svoje dieťa, je tam čisto a naozaj útulne.

Slovo „útulok“ zaujalo Klárinu pozornosť. Pozrela sa na statkárku. Pani Popielska získala stratenú sebaistotu.

– Rozdávam pred žatvou oblečenie a stravu pre bedárov. Ľudia ťa tu nechcú. Prinášaš sem zmätok a rozvrat. Nesprávaš sa, ako sa patrí. Mala by si odtiaľto odísť.

– A nemôžem byť tam, kde chcem?

– Toto všetko je moje, toto je moje územie, moje lesy.

Kláska v širokom úsmeve odhalila svoje biele zuby.

– Všetko je tvoje? Ty úbohá, malá mizerná suka...

Tvár statkárky Popielskej stuhla.

– Zmizni, – povedala pokojne.

Kláska sa otočila a bolo počuť, ako jej bosé nohy plieskajú o dlážku.

– Ty kurva, – špricla jej Franiova, slúžka v zámku, ktorej muž sa v lete do Klásky zaľúbil, a udrela ju do tváre.

Keď Kláska tackavo stúpala po hrubom štrku v podchode, pískali na ňu tesári zo strechy. Na tie hvizdy zdvihla sukňu a ukázala im holý zadok.

Zastavila sa za parkom a chvíľu zvažovala, kam ísť.

Vpravo mala Ješkotle, vľavo les. Les ju priťahoval. Len čo vkročila medzi stromy, zacítila, že všetko vonia inak: silnejšie, výraznejšie. Vybrala sa k opustenému domu na Návetrí, kde občas prenocovala. Dom tu zostal po akejsi vypálenej osa­de, teraz ho už obrástol les. Jej nohy, spuchnuté od námahy a horúčavy, necítili tvrdé šišky. Pri rieke pocítila, ako jej prvá neznáma bolesť prešila celé telo. Pomaly ju začala premkýnať panika. „Zomriem, teraz zomriem, veď tu nie je nikto, kto by mi pomohol,“ pomyslela si zhrozene. Zastala uprostred prúdu Čiernej a nechcela urobiť už ani krok. Studená voda jej omývala nohy a podbrušie. Z vody uvidela zajaca, ktorý sa hneď skryl v papradí. Závidela mu. Zazrela rybu, čo kľučkovala pomedzi korene stromu. Závidela jej. Uvidela jaštericu, ako vkĺzla pod kameň. A závidela aj tej. Znovu pocítila bolesť, ten­toraz silnejšiu, prenikavejšiu. „Zomriem,“ pomyslela si, „teraz jednoducho zomriem. Začnem rodiť a nikto mi nepomôže.“ Chcela si ľahnúť do papradia pri rieke, lebo potrebovala chlad a tmu, no i keď telo nevládalo, kráčala ďalej. Bolesť sa vrátila aj tretí raz a Kláska už vedela, že jej veľa času nezostáva.

Zborený dom na Návetrí tvorili štyri steny a kúsok stre­chy. Vnútri sa váľali ruiny zarastené žihľavou. Páchlo to tu vlhkosťou. Po stenách putovali slepé slimáky. Kláska trhala veľké lopúchové listy a vystielala si nimi ležovisko. Bolesť sa vracala v čoraz naliehavejších vlnách. Keď na chvíľku vyze­rala už neznesiteľná, Kláska pochopila, že musí niečo urobiť, aby ju zo seba vytlačila, vyhodila na žihľavu a na lopúchové listy. Zaťala zuby a začala tlačiť. „Bolesť vyjde tadiaľ, kadiaľ vošla,“ pomyslela si Kláska a sadla si na zem. Zdvihla sukňu. Neuvidela nič zvláštne: stenu brucha a stehná. Telo bolo stále spojené, uzavreté do seba. Kláska sa pokúsila nazrieť do seba, ale brucho jej prekážalo. Rukami, čo sa triasli od bolesti, sa teda pokúsila nahmatať to miesto, kadiaľ by z nej malo vyjsť dieťa. Bruškami prstov cítila spuchnuté pysky, drsné lonové ochlpenie, ale jej rozkrok dotyk prstov nepociťoval. Kláska sa sama seba dotýkala ako niečoho cudzieho, ako veci.

Bolesť zosilnela a mútila zmysly. Myšlienky sa trhali ako krehká látka. Slová a pojmy sa rozpadávali, vsakovali do zeme. Telo napuchnuté rodením prevzalo všetku moc. A keďže ľudské telo žije obrazmi, obrazy zaplavili polobdelú Kláskinu myseľ.

Kláske sa zdalo, že rodí v kostole, na studenej dlažbe, rovno pred oltárom. Počula upokojujúci hukot organu. Potom sa jej marilo, že ona sama je organ a hrá, že má v sebe množstvo zvukov a že keď sa jej zachce, môže ich zo seba dostať všetky. Cítila sa mocná a plná síl. No vzápätí tú všemocnosť zlikvi­dovala mucha, obyčajný bzukot veľkej fialovej muchy tesne nad jej uchom. Bolesť zasiahla Klásku s novou silou. „Zom­riem, zomriem,“ vzlykala, „Nezomriem, nezomriem,“ zjačala o chvíľu. Pot jej zliepal dokopy viečka a štípal ju v očiach. Rozplakala sa. Podoprela sa rukami a začala zúfalo tlačiť.

Po všetkej tej námahe pocítila úľavu. Niečo čľuplo a vysko­čilo z nej. Kláska bola teraz otvorená. Klesla na lopúchové listy

a hľadala medzi nimi dieťa, ale nebolo tam nič, len teplá voda. A tak Kláska pozbierala sily a začala znova tlačiť. Zatvárala oči a tlačila. Naberala dych a tlačila. Plakala a oči obracala hore. Medzi spráchnivenými doskami videla bezoblačné nebo. A tam uvidela svoje dieťa. Dieťa sa neisto zdvihlo a postavilo sa na nohy. Pozrelo sa na ňu tak, ako sa na ňu ešte nikto nikdy nepozrel: s nesmiernou, nevýslovnou láskou. Bol to chlapček. Zo zeme zdvihol konárik a ten sa premenil na malú užovku. Kláska bola šťastná. Ľahla si na lopúchy a spadla do akejsi temnej studne. Myšlienky sa k nej vrátili a pokojne, dôstojne plynuli jej mysľou. „Takže dom má studňu. Takže v studni je voda. Usadím sa v studni, lebo je v nej chladno a vlhko. V studniach sa hrajú deti, slimáky tu začínajú vidieť a dozrieva tu obilie. Budem mať čím kŕmiť dieťa. Kde je dieťa?“

Otvorila oči a zdesene si uvedomila, že čas sa zastavil. Že nijaké dieťa neexistuje.

Opäť sa ohlásila bolesť a Kláska začala kričať. Kričala tak hlasno, až sa roztriasli steny zboreného domu a vyplašili sa vtáky; ľudia, čo hrabali seno na lúkach, zdvihli hlavy a prežeh­nali sa. Kláska sa rozkašlala a prehltla ten krik. Teraz kričala do seba, do stredu tela, Jej krik bol taký mocný, že brucho sa pohlo. Kláska pocítila medzi nohami niečo nové a cudzie. Nadvihla sa na rukách a pozrela sa do tváre svojho dieťaťa. Oči dieťaťa boli bolestne stisnuté. Kláska sa zaprela ešte raz a dieťa sa narodilo. Rozochvená od vyčerpania pokúsila sa vziať ho na ruky, ale dlane nedokázali nahmatať obraz, aký videli oči. Napriek tomu si uľahčene vydýchla a dovolila si skĺznuť kamsi do tmy.

Keď sa prebrala, uvidela vedľa seba dieťa. Bolo zošúverené a mŕtve. Pokúšala sa priložiť si ho k prsníku. Prsník bol väčší než dieťa, bol bolestivo živý. Krúžili nad ním muchy.

Po celé popoludnie sa Kláska usilovala prinútiť mŕtve dieťa cicať. Pred večerom sa bolesť vrátila a Kláska vytlačila placen­tu. Potom znovu zaspala. Vo sne nekŕmila dieťa mliekom, ale vodou z Čiernej. Dieťa bolo ako nočná mora, ktorá dosadá na prsia a vysáva z človeka život. Chcelo krv. Kláskin sen bol čoraz nepokojnejší a ťažší, ale nemohla sa z neho prebudiť. Vo sne sa zjavila žena veľká ako strom. Kláska ju videla dokonale, každý detail jej tváre, účesu, šiat. Bola to veľmi mocná žena. Mala čierne zvlnené vlasy ako Židovka a zázračne výraznú tvár. Kláske sa zdala mimoriadne krásna. Túžila po nej ce­lým svojím rozboľaveným telom, no nebolo to roztúženie, aké poznala – zo spodku brucha, spomedzi nôh; vyžarovalo odkiaľsi zo stredu tela, z miesta nad bruchom, blízko srdca. Mocná žena sa sklonila nad Kláskou a pohladkala ju po tvári. Kláska sa jej zblízka pozrela do očí a uvidela v nich niečo, čo doteraz nepoznala a dokonca si ani nemyslela, že to exis­tuje. „Si moja,“ povedala obrovská žena a hladkala Klásku po šiji a napuchnutých prsiach. Tam, kde sa prsty dotýkali Klásky, sa jej telo menilo na blažené a nesmrteľné. Kláska sa tomu dotyku postupne celá odovzdávala. Potom veľká žena vzala Klásku do náručia a pritúlila si ju k hrudi. Kláska po­praskanými perami našla bradavku. Voňala zvieracou srsťou, harmančekom a rutou. Kláska pila a pila.

Do jej sna udrel blesk a zrazu zbadala, že leží stále v zbo­renej chalupe na lopúchových listoch. Naokolo bolo sivo. Nevedela, či svitá, alebo sa zmráka. Druhý raz zahrmelo kdesi blízko a za necelú minútu sa z neba spustila záľaha vody, ktorá prehlušila ďalšie zahrmenie. Voda sa liala cez netesniacu streš­nú krytinu a zmývala z Klásky krv aj pot, chladila rozpálené telo, napájala ho a kŕmila. Kláska pila vodu rovno z neba.

Keď vyšlo slnko, vyšuchtala sa pred chalupu a začala kopať jamu; potom vyťahovala zo zeme pospletané korene. Hlina bola mäkká a poddajná, akoby jej chcela pomôcť pri pochová­vaní. Do plytkého nerovného hrobu vložila telo novorodenca.

Potom na hrobe dlho uhládzala hlinu, a keď zdvihla zrak a poobzerala sa naokolo, všetko bolo iné. Už to nebol svet, čo sa skladal z predmetov, vecí, javov, aké existujú vedľa seba.

Teraz sa to, čo videla Kláska, stalo jednou hrudou, jedným zvieraťom alebo jedným veľkým človekom, ktorý nadobú­dal viaceré podoby – aby mohol pučať, umierať a rodiť sa odznova. Všetko okolo Klásky bolo jedným telom a jej telo bolo súčasťou toho veľkého tela – bolo obrovské, všemocné, nepredstaviteľne silné. V každom pohybe, v každom zvuku sa prejavovala jeho sila, ktorá samou vôľou vytvára niečo z ničoho a premieňa niečo na nič.

Kláske sa zakrútila hlava a oprela sa chrbtom o zvalený múrik. Pohľad naokolo ju opíjal ako pálenka, mútil všetko v hlave a prebúdzal kdesi v bruchu smiech. Všetko akoby bolo rovnaké ako predtým: za neveľkou zelenou lúčkou, cez ktorú viedla piesčitá cesta, rástol borovicový les, na okrajoch obrastený lieskami. Ľahký vetrík rozhýbal trávu aj lístie, nie­kde vyhrával lúčny koník a bzučali muchy. Viac nič. A predsa Kláska teraz videla, ako sa lúčny koník spája s nebom a čo pridržiava liesky pri lesnej ceste. Videla aj viac. Videla silu, ktorá preniká všetko, rozumela jej počínaniu. Videla obrysy iných svetov a iných časov, rozprestretých nad tými našimi a pod nimi. Videla aj veci, ktoré nemožno opísať slovami.

Olga Tokarczuk

Pravek a iné časy

Premedia

preklad Karol Chmela

Zobraziť diskusiu (0)