Vzhľadom na to, že je žena a že väčšinou sa jej romány a poviedky odohrávajú v rodinnom prostredí, kde ide o napätie medzi manželmi, súrodencami či rodičmi a deťmi, ju kritika zaradila do kategórie „domestic fiction“ – domáckej literatúry a nehľadela na to, že umenie sa už dávno neposudzuje podľa umelo vytvorených škatuliek a za vlasy pritiahnutých poučiek. Domácka literatúra navyše nezvykne domáckosť „podrývať“, ako napísala Anne Enright: „Tessa Hadley je napriek elegancii svojej prózy nesmierne subverzívnou autorkou.“

Poviedky Tessy Hadley sa vymykajú „tradičným technikám“, nešokujú pointami a rovnako nie sú lacno sentimentálne. Postavy premýšľajú, ale premýšľajú iným spôsobom, aký sa učí v školách. Sama autorka sa pre britský denník Guardian vyjadrila: „Mám pocit, že vo všeobecnosti sme kultúrne posadnutí hierarchizovaním myslenia, a že abstraktné, intelektuálne myslenie nadradzujeme intuitívnemu umeleckému mysleniu. Máme pocit, že romány (ktoré sa nám síce nečítajú ľahko), v ktorých sa otvorene diskutuje o forme a nútia nás k akrobatickým výkonom v hlave, by mali byť nadradenejšie tým, ktoré nás vtiahnu a poskytnú pôžitok z ilúzie, že sme sa ako čitatelia ocitli vo svete, ktorý je skutočný. Oba typy románov majú svoje slabé stránky a riziká a oba typy sú úžasné v rukách dobrej spisovateľky alebo spisovateľa.“

Tessa Hadley vyrástla v Bristole, vyštudovala angličtinu na univerzite v Cambridge a potom „odmietla elitárstvo akademického života a rozhodla sa priniesť literatúru k ľuďom a stať sa učiteľkou.“ Potom, ako sa jej narodil prvý z troch synov, si privyrábala vo večernej škole. O tomto životnom období raz povedala: „Mám pocit, že moje nevesty si ten utiahnutý, nudný život plný nakupovania, varenia a vyčkávania na školských dvoroch nedokážu predstaviť... Mala by som však niečo dodať k tej pomalej, neviditeľnej práci mysle, ktorá nie je zaťažená vonkajším svetom. V takom stave sa veľa naučíte, pretože viete, že ste slabí, bezvýznamní a spoločnosťou nevidení – vďaka tomu ste pokojní a nemáte žiadne ilúzie.“

Napriek tomu však Tessa Hadley neprestávala písať. Napísala niekoľko románov, dostala pár zamietavých listov. „A je to tak dobre,“ hovorí, „v tom čase tie romány nevypovedali o ničom inom len o mojej posadnutosti predstavou, že ak nebudem písať, maľovať alebo robiť niečo kreatívne, tak nebudem žiť. Rovnako hovoria aj o mojej intelektuálnej nezrelosti...“

Prvé texty jej uverejnili, až keď zo svojej ulity vyšla do sveta, začala dochádzať do práce, starala sa popri tom o tri malé deti. Našla svoj domov vo svete medziľudských vzťahov, v malých provinčných mestách a o svete premýšľaľa úplne inak. Cudzincovi pri čítaní jej poviedok neuniknú detaily spojené s britskými spoločenskými triedami a Tessa Hadley uznáva, že najmä Američania vnímajú britskú spoločnosť ako seriál Downton Abbey a „myslia si o nás, že sme svojím spoločenským postavením zúfalo definovaní a nekonečne zaujatí, ale ja ľudí nechcem hodnotiť v takomto rámci.

Myslím, že každý má v sebe ukrytú slobodu, vďaka ktorej je iný. Práve tieto rozdiely v premýšľaní, kultúre, aj v predsudkoch, ak chcete, majú dôsledky, ktoré ma zaujímajú, o ktorých píšem,“ povedala pre LA Review of Books.

Postavy v poviedkach Tessy Hadley sa vždy nejakým spôsobom, vo chvíľach, ktoré sú pre ne samé neviditeľné a neuchopiteľné, dostávajú k tejto slobode, k zdanlivo milimetrovému posunu vo vnímaní sveta, ktorý je však v skutočnosti obrovský. A v tom je jej písanie podvratné. Svojim študentom na univerzite v Bath hovorí, že „to, čo píšu by im malo ublížiť, trochu ich vystrašiť a takmer zahanbovať.“ Takéto romány sú uhladenej, predvídateľnej „domáckej literatúre“ na míle vzdialené, čo pochopí každý, kto sa nedá odradiť zbytočnými kategóriami.

Aňa Ostrihoňová

Zobraziť diskusiu (0)