Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

Máločo na svete sa vyrovná šoférovaniu nákladiaku.

Island, deväťdesiate roky dvadsiateho storočia, nastupujúca finančná expanzia a následný krach. Malá islandská dedina však žije v rytme sezónnych...

...prác, pohybov blízkeho mora a a mrakov plávajúcich po oblohe. Nič závratné sa tu nedeje, no nič sa tu ani neutají: vzťahy, radosti, nevera, smrť, udalosti živo zreťazené v príbehoch miestnych vidiečanov, zasiahnutých zvláštnou melanchóliou či skrytým šialenstvom, aké postihujú ľudí žijúcich v pustatine.


Dva


Jakob bol v dedine kamionistom číslo jeden už od roku 1980, a hoci šoférovať veľké nákladné auto do Reykjavíku a späť je dobré, a nielen to, bývalo to ešte lepšie v časoch, keď cesta na juh trvala viac než štyri hodiny. Dnes to osobné autá prejdú za dve hodiny, nákladným to zaberie necelé tri, až natoľko sa svet scvrkol napriek tomu, že vzdialenosť medzi ľuďmi sa vôbec nezmenila. Inak mal si nás vidieť, keď pred tromi rokmi otvorili novú cestu cez priesmyk Brekka, rovnú a širokú namiesto tej starej úzkej, čo sa kľukato vinula hore a dole, dokonca sa točila v kruhu a zdalo sa, že ani nikdy neskončí, v zime ju vždy zasnežilo a zostala neprejazdná – ako sme sa len tešili! V Kultúrnom dome usporiadali bál, opili sme sa na mol, ženy mali červené pery a tráva voňala. Jakob bol jediný, čo neoslavoval, a keď po novej ceste išiel po prvý raz, dokonca mu praskla struna v srdci, cez priesmyk sa dostal za štvrť hodinu namiesto 50 minút, a stará cesta sa úplne zbytočne vinula vysoko povyše tej novej, na pol ceste do neba. Jakob však nepatrí medzi tých, čo smútku dovolia zachmúriť im dni, namiesto toho iba spomalil, pretože – a to musíme zopakovať – iba máločo na svete sa vyrovná šoférovaniu nákladiaku, a preto by bolo nanajvýš hlúpe ponáhľať sa. Jakob je šoférovaním, pohybom auta, priam uchvátený, vyjde z dediny a teší sa z jemnosti volantu, z polohy riadiacej páky, čistej sily motora, a najlepšie je, keď prší, lebo nikde inde človek nenájde tú zmes usilovnosti a nehy ako v pohyboch stieračov, za predným sklom sedí Jakob a šťastne drží volant. Voľakedy jazdieval tri razy do týždňa, cez kľukaté cesty, strmé kopce, viac než štyri hodiny plné blaženosti, a hoci trasa sa tak nešťastne skrátila, asfalt zadusil obláčiky prachu za autom a cestu okolo Hvalfjördu nahradil podmorský tunel, vynahrádza to fakt, že posledných štyri či päť rokov musí Jakob cestu na juh a zase naspäť merať každý deň, k životu potrebujeme neustále viac a viac. Viac balíčkov sušienok a bežeckých pásov, tenšie pančuchy, novšie televízory, už sa nevieme uspokojiť s čítaním dva či dokonca tri dni starých novín, svet sa mení každým dňom a včerajšie noviny sú už nanič, to si rovno môžeš ísť do knižnice prečítať noviny z 19. storočia. Zvláštne, ako voľakedy dávno všetko plynulo pomalšie, keď si pozrieme šesťdesiat rokov starý film s Humphreym Bogartom, máme pocit, že minúty vtedy trvali oveľa dlhšie, že medzi udalosťami prešiel oveľa dlhší čas, a preto bolo oveľa jednoduchšie udržať v živote rovnováhu, dokonca aj guľka z pištole letela pomalšie. Teraz všetko letí. Filmy a seriály majú taký rýchly strih a tak náhle sa meniace uhly pohľadu, že už takmer ani nežmurkáme zo strachu, že niečo premeškáme, a čo si už potom počneme so včerajšími novinami? Naša nedočkavosť však robí Jakoba šťastnejším, do mesta jazdí päťkrát do týždňa, z dediny vyráža tak skoro ráno, že slnko v zime ešte tvrdo spí a tma je taká ťažká, že sa občas obávame, či sa slnko vôbec dokáže opäť vyšplhať z hlbín ponad zľadovatené hory, aby v nás prebudilo všetko dobré i bolestné. Jakob ide na juh, do mesta, vyloží z auta všetko, čo má, a potom ho naplní všetkým, bez čoho nedokážeme žiť. Kým všetko naloží, už sa blíži poludnie, Jakob šoféruje opatrne, šinie sa cez ulice mesta, vo svojej prirodzenej ostýchavosti sa drží hlavných ťahov, zaparkuje pri autobusovej stanici a naobeduje sa, najradšej má jahňacie kotlety, porozpráva sa s ostatnými kamionistami, niektorí z nich majú také obrovské šťastie, že cesta domov im trvá až dvanásť hodín, čo je také úžasné, že Jakob sa na to sotva odvažuje čo i len pomyslieť. Nadávajú na politikov, nešetria šťavnatými slovami na adresu ministra dopravy, zahromžia na nejakého futbalového trénera, hovoria o ženách, ale najčastejšie predsa len o autách, o náhradných dieloch, ktoré servisy sú najlepšie, no nikdy sa ani len slovom nezmienia o láskaní stieračov, sú veci, o ktorých človek radšej mlčí, aby sa náhodou nezničili. Potom sa Jakob opäť vydá na cestu na sever. Občas musí na nejaký tovar počkať, a tak vyrazí až neskôr, keď mesto zahalí poobedňajšie šero, pri Borgarfjördure už je tma, hory splývajú s temnotou, ktorú rozráža iba silné svetlo reflektorov, vinie sa po ceste a auto ho nasleduje. Vždy treba nasledovať svetlo.

Jakob za jazdy dostáva plat, z ktorého platí účty za elektrinu, spláca pôžičku na auto, dom, nový sporák, kúpi si zaň mlieko a chlieb, ale v jeho prípade je predsa len absurdné hovoriť o práci, šoférovanie je preňho skôr spôsob života, zmysel, potešenie, ale okrem toho, čo sme už spomenuli – jemnosť volantu, poloha riadiacej páky, pohyby stieračov – treba spomenúť aj magnetofónový prehrávač a kazety, ktoré si Jakob púšťa, keď neprší, keď stierače spia a obloha je suchá. Pesničky mu nahráva jeho žena, Eygló, zbiera perly od interpretov ako Gylfi Aegisson, Haukur Morthens, Ási í Bae, Ellý Vilhjálms, Elvis Presley či Beatles, a keby niekto chcel Jakobovi vysvetliť význam slova blaženosť, ten by pokýval hlavou a spomenul by si na stierače, zvuk kúrenia a na prehrávač.

Nikomu by ani vo sne nenapadlo požiadať Jakoba o odvoz na juh či späť, a to napriek tomu, že by pre svoju povahu nedokázal nikoho odmietnuť. Eygló je jediná, čo sa s ním voľakedy viezla, no ona je predsa jeho ženou a aj tak ju zvezie iba raz do roka, väčšinou okolo 15. decembra, je to ich adventná jazda. Posledných desať rokov pracuje Eygló na polovičný úväzok, sedí doma a nahadzuje do počítača záznamy a čísla pre firmy v Reykjavíku, počítačová obrazovka jej svieti na bacuľatú tvár, drsnú pokožku, pripravuje svojmu manželovi olovrant, perie mu, varí, utiera riad, ale on ho umýva, umýva podlahu, záchod, pri výmene posteľnej bielizne si navzájom pomáhajú, stará sa o záhradu, patria k sebe ako ľavá ruka k pravej. Je veľkou útechou, že na svete ešte existujú takíto ľudia, ešte nám celkom nezhaslo svetielko nádeje. Keď Eygló dosiahne vyvrcholenie, zahryzne Jakobovi do pravého ramena, zatvorí oči, svet sa rozplynie, odpúta sa od zeme a pevne mu zahryzne do pleca, sčasti z pôžitku, no zároveň z hlboko zakoreneného strachu, že by oňho prišla. Potom nehybne ležia, ani sa nepohnú, kým sa svet opäť neposkladá, kým sa každý jeho kúsok nevráti na svoje miesto, chce to trpezlivosť, potom sa Eygló zdvihne na lakte, vezme z nočného stolíka téglik s liečivou masťou a opatrne mu ju nanesie na plece, a on sa medzitým pokúša bozkávať jej tvár. Pomyslí si, a aj to nahlas povie, si taká krásna, a ona sa vždy začervená, bez ohľadu na to, koľko rokov uplynulo, veď on je jediný, kto jej to kedy povedal, je nízka, bacuľatá, ba až tučná, s krátkym krkom, vlasy má takmer bezfarebné a často pripomínajú stoh sena, také ženy nikdy nerozpútavali vojny, prsia má maličké a stehná hrubé, no zato má oči žltozelené ako planina na prudkom slnku. Potom ako mladé dievča vybehne do kuchyne a vráti sa s balíčkom čokoládových sušienok a mliekom, Jakob ihneď zabudne na bolesť v pleci a povie niečo, čo radšej nebudeme opakovať, z jeho úst to znie pekne, zavinuté do jeho dychu, jeho hlasu, nasýtené jeho pohľadom, no keby sme jeho nahé slová napísali na papier, iba by ho zhanobili.

Ich adventný výlet je vyvrcholením roka, tváre sa im rozžiaria, len čo sa začne blížiť, mnohým z nás sa nevdojak zlepší nálada, dokonca sa sami tešíme. Jas, ktorý ich cestu obklopuje, je taký silný, že si ho určite musí všimnúť aj Boh, a keď vyrazia, isto leží v kóji za sedadlami. Zatiahne záves a oddýchne si od starostí sveta, od vravy anjelov, započúva sa do vrčania motora, bzučania kúrenia, rozhovorov Eygló a Jakoba, možno si Boh ticho pohmkáva s Ásim í Bae či Elvisom Presleym, a ak sa v manželoch prebudí túžba tela, ak napríklad Eygló povie, je také vzrušujúce vidieť ťa zaobchádzať s riadiacou pákou, pohladí Jakoba po pravom stehne a on pri najbližšej príležitosti odbočí z hlavnej na málo frekventovanú vedľajšiu cestu, Boh vystúpi z auta, zájde ku krajnici, uľaví si, hádže kamienky a píska si, kým oni dvaja používajú kóju. Potom pokračujú v ceste. A svetlo nad horami a cesta a oblaky a prehánky a farmy a rieky a oni dvaja, všetko je krásne.

Zobraziť diskusiu (0)

Letné svetlo a potom príde noc

Letné svetlo a potom príde noc

Stefánsson Jón Kalman

Island, deväťdesiate roky dvadsiateho storočia, nastupujúca finančná expanzia a následný krach. Malá islandská dedina však žije v rytme sezónnych prác, pohybov blízkeho mora a a mrakov plávajúcich po oblohe. Nič závratné sa tu nedeje, no nič sa tu ani neutají: vzťahy, radosti, nevera, smrť, udalosti živo zreťazené v príbehoch miestnych vidiečanov, zasiahnutých zvláštnou melanchóliou či skrytým šialenstvom, aké postihujú ľudí žijúcich v pustatine. Román Letné svetlo a potom príde noc je plný drobných poetických príbehov, zároveň je akýmsi ironickým zúčtovaním sa autora Jóna Kalmana Stefánssona s divokou a rozpoltenou dobou konca dvadsiateho storočia. Rozprávač (snáď kolektívne vedomie dediny) vie o všetkom, čo sa v dedine deje a presne ju popisuje. S múdrosťou a nadhľadom komentuje konkrétne životy malých ľudí a bez akéhokoľvek sentimentu alebo pátosu kladie množstvo všeobecných otázok týkajúcich sa vecí veľkých – smrti, života, vášne, lásky. "Čas plynie, žijeme a potom umierame. Ale čo je vôbec život? Život, to je Jónas mysliaci na zaoblené vtáčie krídla, Jónas, ktorého uspáva Thorgrímovo hlboké dýchanie, presne tak to je, i keď to ani zďaleka nie je všetko. A aký je odstup medzi životom a smrťou, je medzi nimi vôbec nejaký odstup, a ak áno, ako sa nazýva? Merali by sme ho v kilometroch či myšlienkach, a dokáže sa cezeň niekto dostať - prejsť na druhú stranu a vrátiť sa späť?"

Kúpiť za 10,20 €

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: