Knižky Petra Zajaca: Granit a mramor
Próza Dušana Šimka Mramor a granit by sa mohla pokojne volať aj Fotograf. V tom príbehu-nepríbehu fotografa, reštaurátorky a kastelána ide o sochy, mramor a granit: „Kryštalizácia granitu vo veľkých hĺbkach zeme bol úchvatný proces pomalého chladnutia magmatickej masy, kým sedimentácia pieskovcov bola azda menej dramatická. Mramor zasa bol výsledkom vzrušujúcich zmien starších hornín, ktoré podľahli obrovskému tlaku a vysokej teplote“ (s. 142). To píše geológ Šimko. Geograf hovorí o Kuksoch a o pražskej Letnej.
Prozaik Šimko zase rozpráva príbeh troch „bývalých ľudí“, tvoriacich akýsi trojuholník-netrojuholník priazne a niečoho, čo by sa dalo označiť ako záchvev čohosi, čo by sa mohlo stať príbehom, ale nestalo, lebo tie vzťahy ostali len ilustráciou „pomalého chladnutia magmatickej masy“.
Ide však aj o pieskovec. Šimkova próza je príbehom víťazného pádu Stalinovej sochy na Letnej, jej vytesania do žuly, cesty od hlineného modelu k mramorovej soche a od mramorovej sochy k jej odstráneniu a zničeniu, lebo hoci mala byť na večné časy, vydržala len niekoľko rokov. Je paralelne aj príbehom do pieskovca vysochanej blúznivej barokovej ríše kniežaťa Šporka a sochára Matyáša Brauna v Kuksoch, ktorú dvesto rokov obrusoval čas, vietor, dážď a mráz. Oba príbehy sa prelínajú, akoby nám Šimkov rozprávač chcel povedať, že to, čo je ako Stalinova socha určené pre večnosť, je pominuteľné, a to, čo je v skaze prírodného času pominuteľné ako Braunova baroková krajina sôch, je večné.
Šimkov príbeh je vychladnutou lávou. Zvrúcnie len dodatočne, v pridanom citáte z románu Karla Schulza Kámen a bolest: „Srdce kamene volalo na mne. Život kamene se prodíral ven na světlo, propaloval se v tvarech a tónech, skrytý a vášnivý život kamene a opět kamenný spánek, z něhož lze probudit obry, postavy nadlidské, srdce vášnivá, srdce temná, srdce osudová“. V Šimkovom príbehu-nepríbehu nejde o prebudenie starých obrov-citov, vášnivých a temných, osudových sŕdc. Je skôr vyblednutým albumom fotografií či trhacím kalendárom zašlých čias, ktoré by už boli nepochopiteľné, keby rozprávač na trase príbehu nevytýčil jednotlivé zástavky. Tvoria ich barokové Kuksy – prvá republika s návrhom na monumentálnu, nikdy nerealizovanú sochu prvého československého prezidenta - druhá svetová vojna - povojnové obdobie - Stalinova smrť a jeho víťazná socha nad Letnou - prekliatie v podobe dvoch samovrážd autora pomníka a jeho manželky – budapeštianske tanky 1956 – tajné nočné rozbíjanie sochy. To všetko tak trochu ako krátke zastávky na trati, zbežne ilustrovanej postavami, ktoré vo víťazných päťdesiatych rokoch, kedy sa príbeh odohráva, vstúpili do tieňa dejín a sami sa stali tieňmi. Z nich našu imagináciu zaujme hádam len štíhlosť reštaurátorky Barbory, ale aj tá ostáva drtikolovskou fotografiou, viac zvlnenou krajinou než telom a tvárou ženy.
Naratív Šimkovho príbehu je v podstate prechádzkou melancholickým cintorínom s georgínami, ticho šuštiacim lístím a náhrobnými kameňmi z pieskovca, mramoru, žuly, granitu, hliny, piesku. A so suchým prachom smrti, lebo všetko je barokovo pominuteľné alebo reálnosocialisticky zničiteľné.
Keď som čítal Šimkov román Esterházyho lokaj, zatúžil som v jednu chvíľu vedieť, kde je Šimkova Esterháza. Vybral som sa ju hľadať. Nebola medzi Sereďou a Dunajskou Stredou, ako sa kdesi písalo, ale pri Šoproni, za zhrdzavenou zámkou na mreži zavretej bránky esterházyovského zámku. Ale ešte stále z nej napriek chátraniu čias znela hudba z Haydnovho divadla a ožíval príbeh ľudí, ktorí netušili, že svet a dejiny sa dajú čo nevidieť do cvalu a zmetú všetko večné. Šimkove Kuksy hľadať nebudem. Príbeh vyblednutých zdvojených čias nie je z pieskovca ani zo žuly. Ostáva v Mramore a granite prítomný ako model v hline.
Peter Zajac
Dušan Šimko
Mramor a granit
Kalligram, 2015