Katja Petrowskaja: Asi Esther
Ukážka z knihy Asi Esther nemecky píšucej ukrajinskej autorky Katje Petrowskej, za ktorý získala v roku 2013 prestížnu cenu Ingeborg Bachmannovej. Kolegovia z nemeckých denníkov nadšene písali o búrlivej reakcii na jej debut, uchvátenom publiku a múdrom, zapálenom a osobitom hlase, ktorý pribudol do súčasnej nemeckej literatúry.
Asi Esther
Nech ti Pánboh dožičí vedieť toľko, koľko ja neviem, hovorievala stále babuška. Opakovala tú vetu trochu urazene, ale i hrdo. Jej vnuk Marik, môj otec Miron, bol výnimočne sčítaný. Do svojich deviatych narodenín stihol zhltnúť stovky kníh a kládol dospelým – z jeho pohľadu – celkom jednoduché, elementárne otázky. Babuška mu väčšinou nedokázala odpovedať. Nepoznala ani Sokratov výrok: viem, že nič neviem.
Azda sa chcela tou vetou utešiť či napomenúť svojich múdrych vnukov, lebo ju tvrdohlavo opakovala a znelo to ako antický aforizmus, nech ti Pánboh dožičí vedieť toľko, koľko ja neviem.
Okrem tohto výroku mi po prababičke, otcovej babuške, ostali len dve veci: fotografia a príbeh.
Keď v auguste 1941 rodina utekala z Kyjeva pred nemeckou armádou a dedko Semion musel narukovať na front, ostala babuška sama v byte na Engelsovej ulici, ulici, ktorá viedla strmo nahor na nádherný bulvár Kreščatik.
Babušku nezobrali. Sotva sa hýbala a počas celého vojnového leta nedokázala zísť dole schodmi a vyjsť na ulicu. Bolo vylúčené vziať ju so sebou, cestu by nezvládla. Evakuácia pripomínala výlet na daču a babušku zanechali v byte s tým, že sa všetci na jeseň znova zvítajú. V júli sa ulice zmenili, všetci nosili kufre a batôžky, ako vždy v lete, len zhon a nevídané množstvo ľudí prezrádzali, že napriek ročnému obdobiu a zvyčajnej batožine to nemá nič, ale vôbec nič spoločné s výletom na daču.
Myslím, že sa volala Esther, povedal otec. Áno, asi Esther. Mal som dve babičky a jedna z nich sa volala Esther, presne tak.
Ako to, asi?, spýtala som sa pobúrene, nevieš, ako sa volala tvoja vlastná babička?
Nikdy som ju neoslovoval menom, odvetil mi otec, volal som ju babuška a rodičia mama.
Asi Esther ostala v Kyjeve. Sťažka sa pohybovala po náhle vyprázdnenom byte, jedlo jej prinášali susedia. Mysleli sme si, dodal otec, že sa čoskoro vrátime, ale vrátili sme sa ažo sedem rokov.
Spočiatku nenastali v meste podstatné zmeny. Len jednoduchoprišli Nemci. Ked sa babuška dopočula o výzve VšetciŽidia mesta Kyjev sa musia atď., začala sa okamžite pripravovať. Susedia sa jej to snažili vyhovoriť. Kam by ste šli! Veď nevládzete chodiť!
Pri kontrole im nič neuniklo. Domovníci prečesali činžiaky, zoznamy obyvateľov. Prehľadávali školy, nemocnice, sirotince a starobince, aby sa po rusky všetci a po nemecky každý jeden na výzvu dostavili. Na to, či tak skutočne spravia, dohliadali nemecké a ukrajinské hliadky. Ale v dome číslo 2 na Engelsovej ulici bol domovník ochotný starenku neohlásiť, neuviesť ju, nie preto, že by ju chcel zachrániť pred smrťou, nie, vtedy ľudia nepomýšľali až na smrť, nedomýšľali udalosti do konca, pokrivkávali za dianím v meste. Veď len uvážte, načo by sa mala starenka vydávať na takú cestu, hoci hneď aj do zasľúbenej zeme, keď nevládze kráčať? Nechoďte, presviedčali ju susedia. Asi Esther sa zaťala.
Katja Petrowskaja
Asi Esther
Premedia 2015
Preklad: Zuzana Demjánová
