Na zdravie, Lisa!

V stredu 8. júna bola v Londýne slávnostne udelená cena za najlepšiu anglickú knihu ženskej autorky, ktorá vyšla vo Veľkej Británii v predchádzajúcom roku. Viacero ročníkov zastrešovala firma Orange, od r. 2013 cenu štedro sponzoruje likérka Baileys. Predošlými laureátkami boli napr. Zadie Smith, Téa Obreht alebo Ali Smith, ktorých diela poznáme aj v českom alebo slovenskom preklade. Tohoročnou víťazkou sa stala írska autorka Lisa McInerney, ocenená bola za románový debut The Glorious Heresies (Úžasné kacírstva, vyd. John Murray).

Lisa McInerney (nar. 1981) pochádza z mestečka Galway na západe Írska. Známou sa stala ako autorka viacerými cenami ovenčeného blogu Arse End of Ireland (voľne Írsky zapadákov) o životných podmienkach robotníckej triedy v okrese okolo jej rodiska. Život v Írsku opisuje s istou dávkou cynizmu.

Úžasné kacírstva vybrali noviny The Irish Times za írsku knihu roka 2015 a charakterizovali ju ako román „kúsavý, dojemný a temno humorný“. Podobne o románe hovorila aj Margaret Mountford, predsedkyňa tohoročnej poroty Baileys Women’s Prize for Fiction: „Sama pochádzam z Írska, takže môžem dosvedčiť, že Íri majú lepší zmysel pre čierny humor ako ktokoľvek iný... Románom sa vinie bohatá žila humoru, ktorý bráni tomu, aby pôsobil bezútešne.“

Prísľub jesenných literárnych hodov

Dobré knihy vychádzajú v každom ročnom období, no tohoročná jeseň sľubuje niekoľko noviniek, na ktoré sa možno tešiť už odteraz. Prvého septembra vychádza nový román Iana McEwana Nutshell (Orechová škrupinka, vyd. Jonathan Cape). Vydavateľ uvádza knihu ako „klasický príbeh vraždy a zrady, avšak podaný z perspektívy a hlasom rozprávača, ktorý nemá v súčasnej literatúre obdobu“. Snáď nenapoviem príliš veľa, ak prezradím, že tým rozprávačom bude zvedavý obyvateľ maternice jednej postavy románu.

V septembri vychádza aj nový román Here I Am (Tu som, vyd. Hamish Hamilton) Jonathana Safrana Foera, ktorého debut Všetko osvetlené len prednedávnom vydal Slovart. Názov si autor vypožičal z Biblie: „Abrahám vystrel ruku, vzal nôž, aby zabil svojho syna. Vtom z neba zavolal naňho Hospodinov anjel: Abrahám, Abrahám! On odpovedal: Tu som.“ Foerov monumentálny román má byť príbehom židovskej rodiny, ktorá sa rozpadá pod tlakom domácej krízy a globálnej katastrofy.

V novembri vydá po štyroch rokoch román aj Zadie Smith. Má názov Swing Time (vyd. Hamish Hamilton) a vydavateľ o nej píše ako o „oslnivo razantnom a hlboko ľudskom príbehu o priateľstve, hudbe a pevných koreňoch, o tom, ako nás formujú a ako s nimi dokážeme žiť; je bujarým tancom na hudbu času, ktorý sa klenie od severozápadného Londýna po západnú Afriku.“

Ochutnávku pred jesennou žatvou uverejnilo dvojčíslo časopisu The New Yorker zo začiatku júna. Obsahuje novú poviedku od Zadie Smith, Two Men Arrive in a Village (Dvaja muži vchádzajú do dediny), a ukážku z Foerovho románu Here I Am pod názvom Maybe It Was the Distance (voľne: Snáď za to mohla vzdialenosť medzi nimi).

Mimochodom, keď som už spomenul Zadie Smith: Jej predchádzajúci román NW, ktorý v slovenčine vydalo Artforum v r. 2013, sa dočká filmového spracovania. Režisérom má byť Saul Dibb (režíroval o.i. film Vojvodkyňa s Keirou Knightley v hlavnej úlohe), hlavné ženské postavy stvárnia Nigérijčanka Nikki Amuka-Bird and britská divadelná, seriálová a televízna herečka Phoebe Fox.

Pocta Zátopkovi aj v zahraničí

Jedným z hitov českých a slovenských kníhkupectiev je komiksová biografia Zátopek ... když nemůžeš, tak přidej! výtvarníka Jaromíra 66, ktorej libreto napísal Jan Novák. Slávnemu československému vytrvalcovi však vzdávajú hold nielen jeho domáci obdivovatelia. Nedávno o ňom vyšla v angličtine kniha Richarda Askwitha, redaktora novín The Independent, Today We Die a Little! The Inimitable Emil Zatopek, the Greatest Olympic Runner of All Time (voľne a možno nepresne: Dnes zo seba vypustíme dušu! Nenapodobiteľný Emil Zátopek, najväčší olympijský bežec všetkých čias, vyd. Nation), ktorú recenzoval časopis The Economist z 11. júna. Askwith, ktorý je o.i. autorom dvoch kníh o behaní, veľa priestoru venuje Zátopkovej športovej kariére, no neobchádza ani jeho spoločenské postoje. Zátopek pochádzal z robotníckej rodiny, veril v komunizmus. Rudé právo uverejnilo 10. júna 1950, dva dni po vynesení rozsudku smrti pre Miladu Horákovú, jeho list odsudzujúci „monštrá, ktoré chceli zničiť našu cestu k socializmu“. (Či Zátopek skutočne list napísal alebo bolo iba zneužité jeho meno, sa už asi sotva podarí zistiť.) Neskôr však prejavil nezvyčajnú odvahu. Tesne pred olympiádou v Helsinkách v r. 1952, kde famóznym spôsobom dobyl tri zlaté medaily na vytrvaleckých tratiach, odmietol do Helsínk odletieť, pokiaľ tam nedovolia štartovať priateľovi – bežcovi Standovi Jungwirthovi. Ten síce splnil olympijský limit, ale mal otca v komunistickom väzení a „zlý kádrový profil“. V roku 1968 Zátopek zas odsúdil sovietsku okupáciu Československa, za čo draho zaplatil. Askwith píše, že si dokáže vybaviť iba jediného slávneho športovca, ktorý podobne ako on riskoval najlepšie roky kariéry odporom voči vláde svojej krajiny – nedávno zosnulého Muhammada Aliho.

Druhá svetová vojna začína porážať čarodejníkov a vampírov

Denník New York Times z 13. júna zaznamenal zaujímavý posun v literatúre pre dospievajúcich čitateľov (tzv. „young adults“). Zatiaľ čo v tomto segmente ešte donedávna kraľovali príbehy o čarodejníkoch a upíroch alebo dystopické romány, v súčasnosti rastie popularita beletrie pre mládež, ktorá čerpá inšpiráciu z II. svetovej vojny. Vydavateľ David Leviathan tento posun pripisuje tomu, že „v týchto príbehoch je jasná hranica medzi zlými a dobrými“. Ako príklad kvalitnej literatúry tohto typu spomína denník NYT román Monicy Hesse The Girl in the Blue Coat (Dievča v modrom kabáte, vyd. Little, Brown & Co.) o tínedžerke v nacistami okupovanom Amsterdame, ktorá sa pridá k podzemnému študentskému hnutiu odporu. Ďalším príkladom je knižka Salt to the Seas (Soľ do morí, vyd. Philomel Books) od americkej autorky lotyšského pôvodu Ruty Sepetys. Vychádza zo skutočnej udalosti, potopenia nemeckej vojnovej lode Wilhelm Lustloff ruskou ponorkou, najväčšej námornej katastrofy v dejinách, pri ktorej zahynulo vyše deväť tisíc ľudí. Kniha je príbehom troch mladých ľudí, Poľky, Lotyšky a Nemca, na úteku z Rusmi okupovaného Východného Pruska, ktorí na lodi hľadali spásu a našli smrť. Denník spomína aj román Johna Boyna The Boy at the Top of the Mountain (Chlapec na vrchole hory, vyd. Henry Holt & Co.), ktorý už stihol vydať Slovart. Výbornú recenziu knihy uverejnila Zuzana Štelbaská na blogu Denníka N.

Treba dúfať, že ani ďalší slovenskí vydavatelia nepremeškajú novú vlnu, ktorá má šancu zvýšiť povedomie mladých ľudí o hrôzach vojny a v dlhšom časovom horizonte snáď aj znížíť príťažlivosť extrémistických ideí.

Budúcnosť literatúry, literatúra budúcnosti

Zničia internet, iné médiá a virtuálna realita literatúru v podobe, ako sme ju po niekoľko stáročí poznali? Budeme ešte o sto rokov poznať papierové knihy, budú sa knihy ešte čítať? Odpovede na tieto otázky dá budúcnosť. Výrazom pevnej viery v budúcnosť literatúry je storočný projekt Future Library škótskej konceptuálnej umelkyne Katie Paterson, ktorý sa od r. 2014 realizuje v nórskom Osle. Tisíc stromov bolo vysadených v lese neďaleko Osla; z nich bude vyrobený papier pre špeciálnu knižnú antológiu, ktorá bude vytlačená až v roku 2114. Dovtedy v každom roku oslovia jedného autora, aby do budúcej knižnice prispel textom, ktorý bude do roku 2114 uschovaný a nesmie byť dovtedy uverejnený. Projekt je ekologickou výzvou: uchovať tento les živý a nedotknutý po celých 100 rokov, a zároveň výzvou pre prispievajúcich autorov: vymyslieť a vytvoriť literárne diela, ktoré majú ambíciu povedať niečo podstatné vnímavému čitateľovi v neznámej a neistej budúcnosti.

Prvou autorkou, ktorú vybrali prispieť do Future Library, bola kanadská poetka, prozaička, literárna kritička, esejistka a ekologická aktivistka Margaret Atwood; svoj príspevok pod názvom Scribbler Man (voľne: Škrabák) odovzdala v r. 2015. Ďalším autorom je britský spisovateľ David Mitchell, autor románov Atlas mrakov, Hýbatelia, Trinásť mesiacov a i., ktorý svoj text do budúcej knižnice uložil koncom mája t.r. O projekte povedal: „Civilizácia je, podľa múdreho čínskeho príslovia, vyhrievanie sa v tieni stromov, ktoré boli vysadené pred sto rokmi, stromov, o ktorých záhradník vedel, že ho prežijú, ale napriek tomu ich vysadil pre potechu ľudí, čo sa ešte nenarodili. Pozvanie projektu Future Library som prijal práve preto, aby som vysadil jeden takýto strom.“

English is easy, Csaba is dead?

Taký bol (bez otáznika) názov slávnej inscenácie divadla GUnaGU. Na to, či je angličtina ľahká, možno mať rôzne názory; iný by mal nepochybne mafián Miki zo spomenutej inscenácie, iný bude mať šikovný absolvent intenzívneho kurzu v British Councile. Inak by pravdepodobne odpovedali Nemec alebo Holanďan, ktorých jazyky sú angličtine blízke, ako Číňan, Japonec alebo Slovák. Ešte záludnejšou sa môže zdať otázka, či je angličtina (alebo čeština alebo slovenčina) jazyk zvláštny. Odpoveď závisí od toho, ako „zvláštnosť“ jazyka definujeme a ako ju kvantifikujeme. Pokus o definíciu zvláštnosti uskutočnil Tyler Schnoebelen zo spoločnosti Idibon v r. 2013. Východiskom mu bol Svetový atlas jazykových štruktúr (WALS – World Atlas of Language Structures), ktorý identifikuje takmer 200 typologických štruktúr vo vyše 2600 jazykoch sveta. Vybral z nich 21 základných štruktúr, napríklad aký je vo vetách slovosled podmetu, prísudku a predmetu alebo ako sa líši veta opytovacia od oznamovacej. „Zvláštnosť“ (weirdness) jazyka v niektorej štruktúre závisí od toho, koľko jazykov ju používa v podobnej alebo odlišnej forme. Z 21 hodnôt zvláštnosti potom Schnoebelen určil celkový „index zvláštnosti“ (weirdness index). Ako najzvláštnejšie mu vyšli nárečie chalcatongo mixtekského jazyka, ktorým hovorí asi 6000 obyvateľov malého regiónu Mexika, jazyk národa Nencov, ktorí žijú na severe Sibíri, a jazyk jedného kmeňa severoamerických Indiánov. Zvláštne podľa tejto štúdie však nie sú iba jazyky takmer vymreté alebo zriedkavé: v prvej desiatke je na siedmom meste konžský jazyk, ktorým sa dorozumievajú milióny obyvateľov Konga a Angoly, za ním hneď nasledujú arménčina a nemčina. Aj angličtina sa umiestnila dosť vysoko, na 33. mieste. (Čeština je na 21. mieste; slovenčina prekvapujúco autorovi štúdie vyšla ako „málo zvláštny“ jazyk a do rebríčka sa ani nedostala.)

Štefan Olejník

Májové anglické jednohubky si môžete prečítať TU

(Spracované na základe materiálov z webov viacerých zahraničných novín/časopisov/magazínov.)

Zobraziť diskusiu (0)