Román začína v duchu fantastického realizmu – mesto sa zhmotnilo do ženy a stalo sa „zhmotnenou dušou mesta“, aby sa dozvedelo „aké to je byť človekom“. Prvky fantastického realizmu sa v románe objavia ešte viackrát: v podobe démona; Jonahovi sú sprostredkované sny o mŕtvych ľuďoch. Zdôraznený je aj magický vplyv hudby: Jonahov priateľ Malcolm dokázal hudbou vyhnať diabla, ktorý ho chcel pohltiť. V pasážach zachytávajúcich podobné situácie sa prejavuje Koontz ako znalec výstavby hororových príbehov. Presne vie, v ktorom okamihu čitateľa prekvapiť a vystrašiť, keďže ale ide o realistický príbeh, nikdy neprekročí mieru.

,,Ako mesto mala obavy, že napriek všetkému, čo môže svojim obyvateľom ponúknuť, je až priveľa takých, pre ktorých je sklamaním. Toto mesto poznalo každú, aj tú najposlednejšiu zadnú uličku, všetko nad zemou aj pod zemou do najmenších detailov, no nevedelo, aké to je byť človekom a žiť medzi tými tisíckami kilometrov ulíc."

Príbeh rozpráva hlavná postava do magnetofónu, ona sama to nazýva táranie, ide však o orálnu históriu so začiatkom v roku 1967, keď mal rozprávač Jonah 9 rokov. Na pozadí prudkých spoločenských otrasov, protivojnových demonštrácií sa odohráva príbeh plný jazzu. Jonah pochádza z hudobnej rodiny, jeho mama - nadaná hudobníčka a speváčka - spievala v lacných kluboch a snívala o lepšej príležitosti. Jonah sa učil hrať na klavír v komunitnom centre, ale až po odchode tyranského otca. Dej je navyše zasadený do černošskej komunity, čo celkovo dotvára obraz daného obdobia.

Dej Mesta plynie pozvoľna ako horúci letný deň. Situácie z ničoho nič dopĺňa fantastické ozvláštnenie, ale možno to je iba magické vnímanie sveta malým Jonahom. Veľký priestor v knihe Koontz venuje chlapcovej rodine a vzťahom k mame, starým rodičom a pokrivenému vzťahu k otcovi. Na pozadí Jonahovho dospievania vidíme jeho snahu vyrovnať sa so svojím postavením vo svete prostredníctvom hľadania a prijatia pravdy o ňom. Citlivo vníma, či dospelí hovoria pravdu. „Prijatie pravdy vás oslobodí od falošných očakávaní, márnych snáh, sklamania, zbytočného hnevu, závisti, zúfalstva.“

,,Keď si vybavujem túto spomienku, vo veku päťdesiatich siedmich rokov, naplno sa do mňa vracia ten detský údiv, to každodenné očakávanie záhad a zázrakov. Ako deväťročný som ešte nebol taký neochvejný romantik bytostne veriaci v zázraky, akým som sa stal neskôr, no už v tom malom chlapcovi bola tá schopnosť nadchnúť sa a užasnúť, ktorá ho rokmi a skúsenosťami formovala do človeka, ktorým som dnes."

Koontz má aj zmysel pre humor, v príbehu sa objavia viaceré scénky založené na slovných hrách a rozdieloch medzi jazykom dospelých a detí. Jazyk detí vie byť poetický, doslovný, strašidelný v náznakoch, naliehavý v ohrození a neprítomný v tajomstvách. Niekoľko tajomstiev objaví aj Jonah s priateľmi a súvisia s dávnejšími vraždami a pripravovaným teroristickým útokom. Zatiaľ čo dve tretiny knihy plynú v pokojnom tempe, posledná tretina dostane dramatický spád. Koontz napísal román o hodnote detstva a tiež o nevyhnutnosti dôvery medzi ľuďmi a potrebe zachovať si vieru v život ako taký.

Dean Koontz: Mesto

Preklad: Martin Polakovič

XYZ 2015

320 strán

Zobraziť diskusiu (0)