Po prečítaní už chápem, prečo si tú knihu nazval „Hnev“...

Snažil som sa, aby bol názov primeraný.

Zdá sa mi, že práve takto zareagujú aj fanúšikovia Szackého. Čo je to za zakončenie?

Takzvané otvorené. Dejiny literatúry takéto prípady poznajú. Nebudem prezrádzať čo je v knihe, keď si čítala, vieš, že bez ohľadu na koniec a poslednú stranu, po tom, čo sa v tomto románe stalo, neexistuje, aby vznikol akýkoľvek ďalší román so Szackým.

Takže tak, ako si avizoval: trilógia a koniec?

Áno. A vôbec nechápem, prečo to vzbudzuje toľko emócií.

Lebo si vytvoril dobrú postavu. Čitatelia si ju obľúbili.

Veď mi trochu dôverujte, že keď sa mi podarila jedna, podaria sa mi aj ďalšie. Má mať spisovateľ zvrchu predpísanú len jednu jedinú postavu? Jeden vydarený hrdina a koniec? Potom sa má preorientovať na výrobu umeleckého nábytku?

Verme, že sa na nábytok nedáš. Ale pokiaľ viem, prokurátorské motívy si úplne nezavrhol – si spoluautorom scenára k seriálu o prokurátorovi, ale Szacki to nie je.

Autorom seriálu je predovšetkým môj brat Wojtek. Začali sme na tom pracovať spoločne, zo začiatku to dokonca malo byť o Szackom, ale potom sme zistili, že to, čo vzniklo, sa natoľko líši od mojej postavy, že sme ho nazvali inak. Seriál je už v realizačnej fáze, práve sa začína s nakrúcaním.

Prečo tak obľubuješ tých prokurátorov? Prokurátor je lepší ako policajt?

Prokurátor môže chodiť v obleku a policajt musí mať trojštvrťovú koženú bundu. Nenávidím kožené bundy. Hovorí sa, že treba písať nie o tom, čo vieme, ale o tom, čo sa dozvieme. Treba skrátka veľa pracovať a čo najlepšie spoznať skutočnosť, o ktorej píšeme. A potom sa to zúročí. Nikdy som nepracoval na prokuratúre, nikdy som nemal do činenia s justíciou, ale hovoril som dnes ráno s prokurátorom, a ten mi povedal, že sa mi podarilo zobraziť špecifický spôsob myslenia prokurátora. Celkovo som na prokuratúre obľúbený, lebo ich ako jediný predstavujem v priaznivom svetle.

Stereotyp superhrdinu je jedna vec, ale Szacki sa hodí aj do iného trendu v súčasnej detektívke, čiže do hľadania iného hrdinu než súkromný detektív, policajt alebo advokát. Takže máme patológov, forenzných psychológov, súdnych znalcov a prokurátora. Je to prejav únavy tvorcov žánru?

Detektívok je nepreberné množstvo, niet sa čo čudovať, že autori sa pokúšajú z tejto masy prebiť a začínajú hrať s čitateľom istú hru. Ten na jednej strane očakáva od detektívky známu a ustálenú konvenciu: začína sa to tým, že máme mŕtvolu, potom sa niekto o ňou zaoberá, pokúša sa odhaliť odkiaľ sa vzala, na konci sa dozvedáme rozuzlenie záhady. Ale v tejto schéme chce nájsť čitateľ aj niečo nové: nesamozrejmý príbeh, spoločenské pozadie, opis profesií, o ktorých nič netušil, prekvapivého hrdinu. My sa snažíme naplniť tieto očakávania: dodržať formu, ale vložiť do nej dostatočne veľa nových elementov, aby čitateľ neprevracal očami, že toto všetko už tu bolo.

Neviem, či to nie je trochu slepá ulička. Všimni si, ako sa rozmnožili „čudní“ detektívi – jeden s Aspergerovým syndrómom, druhý s obsedantnou neurózou alebo nejakou inou odchýlkou od normálu. Nie je tých čudákov príliš veľa?

Áno, sú to dôkazy úpadku žánru. Preteky na najčudnejších vyšetrovateľov, najkrutejšie vraždy a najhorších vrahov spôsobili, že to už nedokážem čítať, lebo podľa mňa to už hraničí s pornografiou. Hľadanie čoraz šokujúcejších tém spôsobilo, že deti sú znasilňované v každej druhej knihe, to je jasné, pedofília, trauma z minulosti – to má ťah. Ale tento jav narastá – už nestačí len znásilnenie, treba znásilňovať aspoň päť rokov, najlepšie v špeciálnom ústave, ktorý bol postavený iba na znásilňovanie detí, bežia skryté preteky, treba tromfnúť predchodcov. To je jeden z dôvodov, prečo tento žáner opúšťam.

Ale v „Hneve“ predstavuješ vraždu, treba povedať, dosť sofistikovanú. Takže sa predsa len na tých pretekoch zúčastňuješ?

Kým som sa týmto žánrom zaoberal, zúčastňoval som sa a chcel som, aby si čitateľ zapamätal tú zápletku. Príbehy o tom, že druh zabil družku počas chľastačky tým, čo mal poruke, možno aj sú vzaté priamo zo života, ale od detektívky očakávame trochu viac. Ja sa to „viac“ snažím čitateľovi dodať.

Premyslenosť vraždy ti umožnila uviesť zaujímavú druhoplánovú postavu: excentrického patológa, ktorý sa ideálne hodí do stereotypu šialeného vedca. Pohral si sa s tým?

Veľmi oceňujem druhoplánových hrdinov, neviem prečo sa často na nich zabúda. Od majstra Dickensa som odkukal taký trik, že hlavný hrdina by mal byť relatívne normálny, ale pri druhoplánových postavách sa treba vyblázniť, aby si čitateľ mal koho zapamätať.

Často je to tak, že máš všetko dopredu vymyslené? Keď ideš písať, je každý element premyslený alebo aj trochu improvizuješ?

Keď som písal „Hnev“ nevedel som celkom, o čom to bude. Až pri prezeraní olštýnskych novín, som si všimol správy o domácom násilí a vtedy som zistil, že je to téma, o ktorej chcem niečo povedať. Čím viac som sa toho dozvedal, tým viac som to chcel, pričom padlo niekoľko mojich falošných presvedčení a predstáv o tomto násilí. Napadlo mi, že keď som ich mal ja, zrejme sú dosť rozšírené. A treba ich rozbiť.

Čo napríklad?

Že domáce násilie je niečo, čo sa nás netýka, že sa to deje na nejakých podružstevných dedinách, kde ožratý chlap mláti ženu. Ukázalo sa, že to nie je celkom tak, že zdroje násilia sú iné, že vyplýva z pohŕdania voči ženám a toto pohŕdanie vyplýva z patriarchálneho spoločenského systému a netýka sa len sveta patológie. Prierez rodín, v ktorých sa objavuje násilie, je z hľadiska pôvodu, vzdelania a materiálneho statusu úplný. Je dokonca ťažšie ukryť násilie v tzv. patologických rodinách, lebo sú vopred podozrivé, takže tam vždy niekto nahliadne – súdny kurátor, sociálni pracovníci, je tam šanca, že sa na niečo príde. Ale v tzv. dobrých rodinách je šanca takejto intervencie zvonka minimálna.

Niektorí si myslia, že je to „vymyslený“ problém.

Ako vymyslený? Že v Poľsku sa žien nedotkne ako kvetín? Preboha, veď existujú nejaké hranice pokrytectva. Ten problém tu je a je obzvlášť závažný, hlavne preto, že je to systémový problém. To znamená, že vyplýva z nejakých princípov, ktorými sa spoločnosť riadi. Treba si to uvedomiť a predchádzať tomu. Ako sa z toho môže robiť svetonázorová vojna? Obeťou tejto vojny je nejaká osoba, na ktorej sa práve v tomto momente pácha krivda a ktorej sa pomoci nedostane načas. Je toto vôbec možné?

Netušila som, že veríš v posolstvo spisovateľa – v rozhovoroch vždy zdôrazňuješ skôr transakčný rozmer populárnej literatúry: čitateľ platí za knihu, ty dodávaš čo najlepší výrobok. Nebojíš sa etikety „šikovného remeselníka“?

Každý spisovateľ musí byť predovšetkým remeselne zručný a až potom môže byť niečo viac. Keď ideme do reštaurácie, chceme dostať dobre pripravené mäso a nie vidieť kuchára s posolstvom, ktorý nezvládol umenie prípravy mäsa, lebo sa zaoberal posolstvom. Literatúra sa ničím nelíši od iných služieb alebo tovarov. Keď sa sťahujeme do bytu, či domu, samozrejme chceme, aby bol pekný, ale v prvom rade očakávame, že nám nespadne na hlavu, keď budeme spať. Chceme teda, aby architekt, kuchár alebo spisovateľ najprv zvládli základy svojho remesla a až potom sa zaoberali skrášľovaním, či posolstvami.

Myslím, že prvou povinnosťou každého autora je nenudiť čitateľa. Ale snažím sa, aby v mojich knihách bol aj nejaký obraz spoločnosti, aby som nimi niečo povedal. Neprijímam a ani nikdy neprijmem literatúru, ktorá má ambíciu „niečo povedať“, ale je remeselne slabá.

Teraz si sa dostal na vrchol, medzi úzku skupinu hviezd poľskej literatúry. Je to pekné miesto? Je odtiaľ pekný výhľad?

Výhľad je pekný. Mám tú výhodu, že som sa stal akýmsi referenčným bodom. Teší ma aj skromná medzinárodná kariéra, ktorá mi umožňuje trochu cestovať a vidieť, ako ľudia v iných krajinách vnímajú to, čo píšem.

Aj v „Hneve“ sa objavuje to, čo by sa dalo nazvať „poľská nasratosť“. Je to naša národná vlastnosť? Alebo tvoja vlastnosť?

Môj otec je z Pułtuska, mama zo Żyrardowa – nie je vo mne nič, okrem strašných mazovských génov z Kongresového Poľska (územie Poľska, ktoré bolo v 19. storočí súčasťou Ruska, pozn. prekl.). Preto sa ani nemôžem tváriť ako šľachtic, len s ťažkosťami sa viem dokonca štylizovať ako mešťan. Existuje niečo také ako „poľská nasratosť“, je to vlasnosť, ktorá nás identifikuje ako národ. Z dlhodobého hľadiska je to únavná vlastnosť, ale ja si ju vážim, lebo je v nej autentickosť a tvrdohlavosť. Myslím, že dobré veci sa rodia zo vzdoru, tvrdohlavosti, nesúhlasu. Nasratosť je do istého momentu tvorivá, hoci na druhej strane sťažuje každodenný život, ale asi ju mám radšej ako atmosféru večnej spokojnosti, ktorá je prítomná v západných spoločnostiach.

Katarzyna Nowakowska

Rozhovor bol so súhlasom prebratý z denníka Gazeta Wyborcza. Preklad: Alexander Horák

Zobraziť diskusiu (0)