Autorkin minimalistický prístup k popisu realistických situácií za absencie výraznejších epických prvkov a komorný charakter medziľudských vzťahov na stránkach jej útlych, no pocitovo hutných kníh si každopádne v našich končinách našiel široký okruh priaznivcov nielen medzi fanúšikmi oddychovej literatúry, ale aj medzi tými, ktorí požadujú od čitateľskej skúsenosti hlbší osobný prežitok.

Je zaujímavé, že v Dánsku nájdete diela Helle Helle jednak v populárnych časopisoch pre ženy, a jednak v osnovách interpretačných seminárov univerzít. Úspech to je určite nezanedbateľný, pokiaľ uvážime súčasné tendencie slovenskej literatúry polarizovať svojich recipientov na konzumentov Dominika Dána alebo publikácií červenej knižnice EvitaPress, v kontrapunkte k zástancom tak trochu artistických manierov a hĺbavej introspekcie Vladimíra Ballu, či Máriusa Kopcsaya. O tom, že zmier medzi podobne diferencovanými preferenciami je predsa len možný, nás opäť raz presviedča román Jestli chceš (Paseka, 2016).

Helle Helle

Na úvodných stránkach stretávame rozprávača Roara, málovravného a spoločensky ťažkopádneho outsidera tesne pred päťdesiatkou, ktorému sa pošťastí zablúdiť v dánskych lesoch už pri prvom pokuse o kondičný beh a o desať rokov mladšiu ženu Vejmandovú, ktorá sa za podobných okolností stáva jeho spoločníčkou pri hľadaní cesty do civilizácie. Počas dvoch dní je čitateľ svedkom ich zápasu so severskou prírodou, nedostatkom jedla či pitnej vody. Prežíva s nimi chladnú noc pod starými dekami v provizórnom prístrešku, strach z párov očí prenikajúcich tmou aj Roarovu bolestivú chôdzu pôsobenú krvácajúcim pľuzgierom.
Základný naratív, ktorý si poľahky zadá s akýmkoľvek thrillerom s témou boja o prežitie, však pozvoľna ustupuje utváraniu vzťahu medzi hlavnými protagonistami, ktorý v určitých aspektoch pripomína nepodmienene pozitívny prístup Rogersovej psychoterapeutickej praxe. V bezčasí neustáleho blúdenia začína Vejmandová s rozprávaním epizód svojho života, zatiaľ čo ju jej spoločník mlčky počúva. Monológ je to na prvý pohľad bezvýznamný, plný banálnych retrospektív na Vejmandovej stravovacie návyky, pravidelné návštevy obchodných domov, drobné potýčky so spolubývajúcimi alebo partnermi. Južanský cit pre prudké výbuchy emócií ustupuje náznaku severských drám, katarzia nevypovedanéhu, vysvetľujúci element chladne popisnému objektívu fotografického aparátu. Tieto tendencie k úspornosti, epickej aj jazykovej, je možné sledovať naprieč autorkinou tvorbou až k experimentálnej, takmer surrealisticky pôsobiacej prvotine Příklad života (Eksempel på liv, 1993) – päťdesiatsedem fragmentov textu spochybňuje absolútnu možnosť transparentnosti jazykového vyjadrenia v intersubjektívnej komunikácii. Povedané sa stáva bezmocným voči tomu, čo chcelo byť vypovedané a stáva sa živnou pôdou pre nedorozumenie.

Prózy Helle helle sú zaľudnené postavami neschopnými adekvátneho výrazu predovšetkým v oblasti partnerských vzťahov, na čo s miernou dávkou irónie poukazuje aj názov románu Představa o nekomplikovaném životě s mužem (Paseka, 2008). Zároveň tak slúžia ako sociologická sonda do jednej z najvyspelejších krajín sveta, kde emancipácia dosiahla vrchol, zhruba každý tretí obyvateľ žije osamote, a predstavy o partnerskom súžití hraničia vo svojej náročnosti s ilúziou. Aj to je zrejme dôvod, prečo autorka volí za protagonistov svojich diel nevýrazné charaktery z nižšej strednej triedy, ktoré sú frustrované neutíchajúcim rozporom medzi banalitou žitej reality a neurčitými ambíciami na vyššiu autenticitu. Predstavu dokumentu zároveň umocňuje fakt, že sa Helle Helle zrieka akýchkoľvek vysvetľujúcich tendencií či hodnotiacich súdov ohľadom ich konania a čistým popisom v kontúrach minimalistického realizmu otvára interpretačný priestor smerom k čitateľovi:

Je neskutečně vzrušující lidi číst; proč třeba vstoupil do pokoje právě takhle, proč klade ta dívka důraz zrovna na tohle slovo, co znamená, že se ten muž na ni dívá? Takhle i píšu, nebo spíš popisuju, pod každým člověkem totiž zeje obrovská propast.

(Alice Horáčková, Helena Březinová, Helle Helle, MFDNES, 2005)

Reflexii, alebo v tomto prípade skôr sebareflexii, nepodlieha vo svojom rozprávaní ani Vejmandová. Poslucháčovi sprostredkúva iba úlomky faktografických scenérií, pričom je iba na ňom, či sa dokáže priblížiť jej vnútornému svetu dostatočne na to, aby do zmienenej priepasti nahliadol a došiel porozumeniu citových hnutí, ktoré sa v nej skrývajú. Helle Helle sa čitateľovi pokúša dostať pod kožu obdobným spôsobom, akým to robia jej románové postavy, v čom je suverénne úspešná. Keďže skutočná podstata nie je z rôznych dôvodov vypovedaná vcelku, ale iba prostredníctvom náznakov, je nutné spoľahnúť sa na jemnocit druhého, jeho vlastnú životnú skúsenosť a dobrú vôľu s bezprostrednou dôverou porozumieť tej našej. Jediné gesto môže byť uchopené viacerými spôsobmi, rozmanitosť interpretácií vyvoláva napätie a z neho opätovne vyplýva úzkosť z absurdity medziľudských vzťahov pre postavy aj ich pozorovateľa. Naznačuje snáď Helle Helle nemožnosť skutočnej vzájomnosti? Nuž, áno aj nie. Formálnu výstavbu textov ohlodaných na kosť, prísny popisný štýl rozprávania a častý motív odcudzenia, samoty či nedorozumenia kompenzuje bazálnou dôverou v schopnosť čitateľa porozumieť tomu, čo zostalo medzi riadkami nevyslovené - a navyše spôsobom, ktorý zamýšľala autorka:

Mé knihy potřebují čtenáře, který bude naladěn na stejnou vlnu. Nehodnotím, jen popisuju, nechci nikomu říkat, co si o čem má myslet. Nepíšu proto, abych lidi něco učila, píšu proto, že nerozumím světu.

(Ondřej Horák, Helle Helle, Lidové noviny, 2008)

Einfühlung (vcítenie sa) Wilhelma Diltheyho je v danom kontexte možné dosiahnuť jedine za podmienky, že sa pokúsime uchopiť toho druhého cez prizmu osobnej skúsenosti s nedorozumením. Podobne, ako sa aj Roar priblíži Vejmandovej, keď pred neho s dôverou obnaží úlomky vlastného života, jej súkromnú históriu nedorozumení. A to snáď stačí, aj keď iba na chvíľu:

(...) v mých knížkách je fůra šťastných lidí. Jenom jim to štěstí vydrží nanejvýš pár minut. Ale copak to jde jinak?

(Alice Horáčková, Helena Březinová, Helle Helle, MFDNES, 2005)

Ako sme spomenuli na začiatku textu, publikácie Helle Helle našli pozitívnu odozvu v najrozmanitejšich kútoch čitateľskej obce a jej posledný román verne nasleduje vysoko stanovený štandard svojich predchodcov. Či Vás už zaujme plynulosťou rozprávania o banalite všedných dní zdanlivo nevýraznej ženy po tridsiatke, chladnou scenériou blúdenia dánskymi lesmi letmo pretkanou úsmevnými momentkami alebo svojím formálnym prevedením a dôrazom na spoluprácu s vnútorným svetom čitateľa, zámer vytrhnúť aspoň na chvíľu jeho pozornosť zo stereotypu vlastného života plní nadmieru uspokojivo. Helle Helle nás tak opäť raz pozýva ku spoločne stráveným okamihom nad stránkami jej knihy a k dotvoreniu toho, čo zostalo skryté medzi riadkami, nevtieravo pobáda: „Jestli chceš.“.

Helle Helle

Jestli chceš

Paseka 2016

preklad: Helena Březinová

Zobraziť diskusiu (0)