Z ich bežné­ho, normálneho života nepoznáme nič, nevieme nič o ich všedných starostiach, strachoch a radostiach. Kto bol vlast­ne subjektom týchto dejín, kto tvoril prvotné spoločenstvá?

Ide aj o dejiny žien

Ak máme pochopiť dejiny prvotného cirkevného spoločen­stva, musíme mať na zreteli tri veci:

Nešlo v prvom rade o dejiny Rimanov a Grékov, ale o dejiny rodených Židov. Hoci v palestínsko-helenis­tickom kultúrnom priestore hovorili niekde po ara­mejsky a inde po grécky, celej rodiacej sa cirkvi vtlači­li pečať židovskej reči, židovských predstáv o svete aj židovskej teológie, a tie nezmazateľne poznačili celý budúci kresťanský svet, vrátane nových pohanokres­ťanov, a je to tak až podnes. Prvá súborná konštelácia (Paradigma I) kresťanstva je teda židokresťanská.

Nešlo ani o dejiny vyššej vrstvy, ktorá poväčšine píše dejiny. Ide o dejiny nižších vrstiev: o dejiny rybárov, roľníkov, remeselníkov, drobných ľudí, ktorí nemávajú svojich kronikárov. Prvé generácie kresťanov nemali ani najmenší politický vplyv a ani sa neusilovali o po­zície v nábožensko-politickom establišmente. Tvorili malú, slabú, ohrozenú a diskreditovanú okrajovú sku­pinu vtedajšej spoločnosti.

Predovšetkým však treba zdôrazniť to tretie: od za­čiatku nešlo len o mužskú záležitosť, ale aj o dejiny žien, ktoré nasledovali Ježiša. Ježišova prax povolávať aj nasledovníčky presahovala všetky konvencie a nija­ko nezapadala do vtedajších patriarchálnych štruktúr.

Ježiš – priateľ žien

Spoločnosť v dobe Ježiša z Nazaretu nerátala veľmi so že­nami. Na verejnosti nemali v mužskej spoločnosti čo robiť presne tak, ako to v niektorých kultúrach vidíme aj dnes. Dobové židovské pramene sú plné výhrad voči ženám, kto­ré majú podľa židovského kronikára Jozefa v akomkoľvek ohľade nižšiu hodnotu než muž. Podľa jeho zápisu neradno hovoriť dokonca ani s vlastnou ženou, nieto ešte s cudzou. Ženy žili pokiaľ možno v ústraní verejnosti. V chráme mali vyhradený prístup len po ženské nádvorie. Pokiaľ ide o po­vinné modlitby, boli na úrovni otrokov.

Evanjeliá však, odhliadnuc od historickej hodnoty bio­grafických detailov, hovoria o Ježišových vzťahoch k ženám úplne bez zábran. Ježiš podľa nich nerešpektoval prax mar­ginalizácie žien. Ježiš nielenže nepohŕda ženami, ale v ich spoločnosti sa správa pozoruhodne nenútene a prirodzene. Ženy sprevádzajú jeho i jeho učeníkov od Galiley až po Jeru­zalem. Menovite sa spomínajú Johana, Zuzana, Mária, Jaku­bova a Jozefova matka Salome, „mnohé ďalšie ženy“ a predo­všetkým Mária z Magdaly. Osobná náklonnosť k ženám nie je Ježišovi cudzia. Skupina Ježišových učeníkov a učeníčok putuje bez majetku a stáleho bydliska, s výraznou podporou žien i sympatizujúcich rodín, ku ktorým patria napríklad aj Marta s Máriou.

Je síce pravdou, že Ježiš si pre úzky kruh Dvanástich, kto­rý predstavoval dvanásť kmeňový apokalyptický ľud, zvolil iba mužov. Dvanásti sa však pôvodne nenazývali „apoš­tolmi“. „Apoštolov“, teda „vyslancov“ vo viere v Ježišovo zmŕtvychvstanie bolo omnoho viac a patrili k nim aj ženy. Až evanjelista Lukáš celú jednu generáciu po Ježišovi iden­tifikuje „Dvanástich“ s „apoštolmi“. V širšom kruhu nasle­dovníkov a nasledovníčok však ženy zohrávajú zjavne aj naďalej významnú úlohu. Tieto učeníčky napokon preuká­zali vernosť svojmu Majstrovi až po smrť, stáli pod krížom a boli pri jeho pohrebe. Dvanásti, z ktorých jeden Ježiša zra­dil, ušli už prv.

Ježišove výpovede znejúce zdanlivo „family unfriendly“ treba vidieť v súvislostiach: kto je Ježišovi bratom alebo sestrou v „Božej rodine“ tých, ktorí plnia vôľu Otca, tomu sú pokrvné rodinné zväzky druhoradé a vzťahy medzi pohlaviami preň strácajú význam. Avšak Nazareťan, hoci sám neženatý, nerobí z celibátneho života podmienku svojho nasledovania. Povinný celibát nemožno v žiadnom prípade odôvodňovať Ježišovým príkazom. Ani v Hebrejskej biblii sa nikde nenachádza chvála na život bez manželstva. Apoštoli boli a zostali zosobášení (Pavol považoval sám seba za výnimku). Ježišov zákaz manželskej rozluky (z iniciatívy muža, ktorý mohol v židovstve ako jediný vystaviť prepúšťací list!) naproti tomu výrazne zasiahol do slabého právneho a sociálneho postavenia ženy vo vtedajšej spoločnosti. Aj tento zákaz – s výnimkou Matúšovho „prípadu smilstva“ – je príkazom, ktorý rovnako ako ani iné príkazy nevylučuje zlyhanie ani odpustenie.

Ježiš nazýval Boha nežne „otcom“, „drahým otcom“ či „oteckom“. Tým však nechcel zdôrazniť mužský element. Pomenovanie Boha otcom neznamená jeho pohlavnú dife­renciáciu: na Boha si nemôže nárokovať výhradne mužské pohlavie. Medzi Boha a muža nemožno položiť znamienko rovnosti. Už v hebrejskej Biblii prislúchajú Bohu aj ženské, materské črty. Oslovenie „otec“ je preto patriarchálnym sym­bolom (analogon) pre transhumánnu, transsexuálnu skutoč­nosť Boha, ktorý je aj pôvodcom všetkého žensko – materské­ho. Toto oslovenie preto nemožno v žiadnom prípade použiť pre náboženské odôvodnenie spoločenského paternalizmu.

Ženy v židokresťanskom ježišovskom hnutí

Podľa súčasných výskumov niet pochýb, že ženy zohráva­li tak v spoločenstve utvorenom okolo Ježiša, ako aj v pr­votnom kresťanstve omnoho významnejšiu úlohu, než ako o nej priamo svedčia záznamy v novozákonných pra­meňoch.

Predovšetkým zásluhou americko-nemeckej teologičky, odborníčky na Nový zákon Elisabeth Schüssler Fiorenzovej sa novozákonné spisy začali podrobne skúmať z „feministicko-teologického“ hľadiska. Jej výskum potvrdil, že v ranom židokresťanskom ježišovskom hnutí sa v praxi uskutočňovala rovnosť všetkých a na budovaní spoločenstva sa mohli podieľať učeníčky i učeníci:

Väčšina z nich nebola bohatá ako kynickí filozofi a filozofky, ktorí si mohli „pre slobodu od majetku“ dovoliť odmietnuť vlastníctvo a vyso­ké kultúrno-spoločenské postavenie. Pochádzali predovšet­kým z chudobných vrstiev, z hladu a z biednych vidieckych pomerov. Šlo o colníkov a colníčky, hriešnikov a hriešnice, ženy, deti, rybárov a rybárky, ženy v domácnosti, ľudí, ktorí boli vyliečení z chorôb a z otroctva zlého ducha. Ježišove učeníčky a učeníci neponúkali žiaden alternatívny spôsob života, ale alternatívny životný étos. Boli tými, ktorí pred­tým nemali budúcnosť a odrazu získali novú nádej. Pred­ tým boli vyradení zo spoločnosti a odrazu dostali do daru nové spoločenstvo.

Nemožno presne určiť, do akej miery sa ženy angažo­vali v ranom židokresťanskom spoločenstve a koľko z nich bolo dokonca aj charizmatickými potulnými kazateľkami. Historicky je to rovnako nepreukázateľné ako téza, „že pri šírení ježišovského hnutia mali ženy za úlohu zameriavať sa na nežidovky“. Je namieste zachovať zdržanlivosť a pri jednotlivých textoch (napríklad o Sýrofeničanke z Mk 7,24- 30) nepoukazovať hneď na „historicky preukázateľné vedú­ce postavenie“ či dokonca na „vedúce pozície pre ženy“. Platí to aj pre úlohu Márie Magdalény, ktorá bola určite najvýznamnejšou ženskou postavou z najužšieho Ježišovho okruhu.

Všetky tieto skutočnosti však nepopierajú, že Ježišovo účinkovanie povolalo k životu spoločenstvo seberovných nasledovníkov a nasledovníčok, ktoré by mohlo v mnohom kriticky hľadieť na súčasnú situáciu v cirkvi. Výslovná kri­tika patriarchátu nebola síce podstatnou súčasťou ježišov­ského hnutia, no Elisabeth Schüssler Fiorenzová má predsa len pravdu, keď hovorí:

Žiaden/žiadna nie je vyňatý/á. Po­zvanie platí pre každého/každú. Pre ženy i pre mužov, pre prostitútov i prostitútky, pre farizejov i farizejky. Podoben­stvo o svadobnej hostine vedie poslucháčov a poslucháčky k presvedčeniu, že Božie kráľovstvo sa týka všetkých. Varu­júc upozorňuje, že tí, ktorých pozvali medzi prvými a kto­rí pozvanie odmietli, budú vylúčení. Ústrednou Ježišovou víziou nie je svätosť vyvolených, ale spása všetkých. Obrazy v jeho podobenstvách preto zohľadňujú aj svet žien. Pri jeho uzdravovaniach a vyháňaní zlých duchov ide aj o ženy. Jeho ohlasovanie «eschatologického obrátenia» – mnohí prví budú poslednými a poslední prvými – platí aj pre ženy a ich zranenia patriarchálnymi štruktúrami.

Bez patriarchálnej hierarchie

Skutočnosť, že sám Ježiš relativizoval „otcov“ a ich tradíciu, že medzi svojich nasledovníkov povolal aj ženy, ba dokonca zdôrazňoval aj dôležité postavenie detí, potvrdzuje, že pat­riarchálne hierarchie sa nemôžu odvolávať na Ježiša. Prvot­nú cirkev zhromaždenú vo viere v Ježiša Krista z obdobia židokresťanskej paradigmy (P I) by sme mohli v pravom zmysle slova nazývať demokratickou (a bezpochyby nie aristokratickou alebo monarchistickou). Šlo o spoločenstvo v slobode, rovnosti a súrodeneckosti: pretože cirkev bola:

spoločenstvom slobodných ľudí, a nie vládnucou inštitúciou, a už vôbec nie veľkou inkvizíciou;

spoločenstvom zásadne rovnocenných ľudí, a nie triednou, rasovou, kastovou či dokonca úradnou cirkvou;

spoločenstvom bratov a sestier, a nie patriarchálne spravovaným impériom s kultom osobnosti.

Samozrejme, musíme pritom zohľadniť, že hoci si boli všetci členovia tejto ranej cirkvi v zásade navzájom rovní a mali v zásade tie isté práva a povinnosti, nešlo o žiaden uniform­ný egalitarizmus, o rovnakosť vo všetkom a úplnú zhodnosť, ktorá by udusila rozmanitosť darov a služieb. Naopak: už v prvej jeruzalemskej cirkevnej obci, kde boli podľa Lukáša všetci „jedno srdce a jedna duša“, vidíme proti sebe stoja­ce osoby, rozdielne pozície, diferencované funkcie a provi­zórne štruktúry.

Provizórne štruktúry

Na základe textov nemožno prehliadať, že v spoločenstvách od začiatku existovali – napriek očakávaniu skorého apo­kalyptického konca – provizórne štruktúry: v prvom rade okruh Dvanástich, ale aj okruh Siedmich, ktoré Skutky apoštolské nazývajú „helenistami“. Z toho vyplýva, že je­ruzalemské spoločenstvo, ktoré nasledovalo Ježiša, istotne nemohlo po Ježišovej smrti pozostávať zo židov hovoriacich výhradne po aramejsky, ale jeho nemalú časť tvorili aj he­lénski židia hovoriaci po grécky.

Konflikt ohľadne každodennej starostlivosti o vdovy, o ktorom sa píše v Skutkoch apoštolských 6,1, je príkladom toho, že už v prvotnom spoločenstve dochádzalo k silným rozporom medzi „helenistami“ a „židmi“. Rozpory boli o to viditeľnejšie, že obe židokresťanské spoločenstvá dispono­vali podľa všetkého vlastnou synagógou a žili vo vlastných domácich spoločenstvách, kde si Písmo pri bohoslužbách čítali každý vo svojom jazyku – buď po hebrejsky alebo po grécky. Židokresťania, ktorých materinskou rečou bola gréčtina, boli socio-kultúrne blízki gréckemu mestskému prostrediu židovskej diaspory, a pretože boli vzdelanej­ší, boli aj duchovne aktívnejší. Spadali teda pod Štefanov okruh (okruh „Siedmich“, kde mali všetci výhradne grécke mená), ktorý bol samostatný vo vzťahu k okruhu Dvanás­tich – reprezentovaným „Hebrejmi“ (Dvanásti predstavova­li dvanásť kmeňov Izraela). To zároveň znamená, že „Sied­mi“ nemohli byť jednoducho len opatrovateľmi chudobných a chorých a podriadení „Dvanástim“, ako o tom hovoria Lu­kášove Skutky apoštolov o generáciu neskôr. Skôr šlo o aké­si „vedúce kolégium samostatného spoločenstva“, ktoré už vtedy vyvíjalo v Jeruzaleme misionárske aktivity.

Ženy ako apoštolky a prorokyne?

Apoštolmi v žiadnom prípade neboli len Dvanásti či Siedmi, ale všetci, ktorých považovali za prvotných svedkov a prvot­ných hlásateľov, všetci, ktorí ohlasovali Kristovo posolstvo ako prví svedkovia a ktorí zakladali a viedli spoločenstvá. Nedá sa doložiť, či titul apoštol prislúchal v židokresťan­ských komunitách aj ženám; v pohanskokresťanských ob­lastiach to bolo inak. Isté však je, že už v židokresťanstve, predovšetkým v jeho začiatkoch – a to sa často prehliada – existovali popri prorokoch aj prorokyne. Popri Agabovi, Júdovi a Sílasovi sa v Skutkoch apoštolských výslovne spo­mínajú aj štyri Filipove dcéry; zároveň sa spomínajú aj naj­rôznejší pomocníci a pomocníčky, ohlasovatelia a ohlasova­teľky, muži i ženy zároveň. Išlo teda o cirkevné úrady? V tom období by sa takto určite nepomenovala žiadna služba ani povolanie v cirkvi. Nový zákon sa naopak v súvislosti s funkciami v cirkvi vy­hýba svetským pojmom označujúcim „úrad“, a to odôvod­nene. Prečo? Úrady sú totiž výrazom vládnúcich pomerov, ktoré kresťanské spoločenstvo nechcelo preberať! Namiesto „úradu“ sa používa iný strešný pojem, celkom bežné, nábo­žensky nezaťažené slovo s mierne znevažujúcim nádychom, ktoré nevyvoláva nijaké asociácie s úradom, vrchnosťou, vládou, poctami a mocenskými pozíciami: diakonia, služba, pôvodne služba pri stole. V tomto prípade zjavne stanovil nezvratnú mieru sám Ježiš, ktorý posluhoval pri stole svojim učeníkom. Len takto možno vysvetliť častý výskyt tohto vyjadrenia, ktoré sa traduje v šiestich rôznych variantoch.

Kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všet­kých.

Hans Küng: Žena v kresťanstve

Premedia 2014

preklad: Mária Vargová

Recenziu Hany Chorvátovej si môžete prečítať tu

Zobraziť diskusiu (0)