Jedného dňa dostali moji rodičia čudný nápad splodiť dieťa, mňa.

Nechápem celkom isto, čo ich k tomu viedlo. Možno chceli byť ako ostatní. Aj dnes si spomínam na zvláštny pocit, keď som ako maličký ľudský batôžtek sedel uprostred obývačky. Rodičia sa ma dotýkali končekmi prstov a ich bozky boli ako letmý dotyk pier. Akoby sa medzi nami nachádzala bezpečnostná zóna, a možno sa ma aj trošku báli. Báli sa, že dostanú nejakú chorobu, ktorej sa už nezbavia. Ktovie? A možno by tá nežnosť bola nákazlivá a nútila ich splodiť ďalšie dieťa. Jasné, že si trochu domýšľam. To sa stáva. Ešte som nestretol nikoho, kto by dokázal hovoriť o svojich rodičoch pravdivo, čestne a spravodlivo. Čo ja považujem za odmeranosť, je istotne ich spôsob milovať. Lebo oni ma milujú. Nenašiel som v slovníku slovko, ktoré by ich cit vystihovalo, ale viem, že ten cit existuje. Nie je to vlastne nič konkrétne. Z času na čas si telefonujeme, a vlastne si nič nepovieme. Zľahka preskakujeme z témy na tému a práve z tejto prázdnej konverzácie čerpám istú dávku nežnosti. A často ani nepotrebujeme slová. Máme sa radi, tak sa asi milujú jednoduché stvorenia. A myslím si, že mi to celkom vyhovuje. Pravdepodobne som sa vzdal predstavy, že ma rodičia budú ľúbiť podľa mojich predstáv. Napokon, lásky nikdy nie je dosť. Náš príbeh sa vlastne už zle začal: dali mi meno Bernard. Iste, je to celkom sympatické meno. V živote som stretol zopár nositeľov tohto mena, ktorí boli celkom fajn. S Bernardom môžete napríklad stráviť celkom pekný večer. Meno Bernard evokuje tichú, okamžitú familiárnosť. Bernarda sa nebojíte potľapkať po pleci. Mal by som sa tešiť, že už samotné meno znie priateľsky. No ja to tak nevnímam. Časom som pochopil aj potuteľný rozmer môjho mena; je v ňom akési neblahé tušenie. Ako by som to len povedal? Moje ja neustále očakávalo neúspech. Niektoré mená akoby boli vývesným štítom oznamujúcim osud svojho nositeľa. Koniec koncov, Bernard by mohol byť aj postava z veselohry. V každom prípade s takým menom bohviečo nedokážete.

Vybrať meno je fakt ťažké. Nielenže to nemusí dopadnúť vždy dobre. Zakaždým ma prekvapí, keď nejaké dieťa nazvú Odyseus; predstavte si, že by to bol ustráchanec, čo sa bojí vlastného tieňa. A jasné, je riskantné dať dcére meno Marylin alebo Lolita. Takéto meno nedáva veľmi na výber; treba mať zmyselnosť v krvi. Čo sa toho týka, nemám sa na čo sťažovať. Bernard nie je síce práve meno veštiace úspech, no ujde. Ba dokonca by som povedal, že je skoro šarmantné. Nie je ani extravagantné, ani honosné. Niečo medzi tým, čo mi celkom sedí. Som typ, čo sa nedokáže rozhodnúť, na ktorú stranu patrí. Často počúvam, ako sa ľudia zamýšľajú nad tým, ako by sa zachovali počas 2. svetovej vojny. Boli by v odboji, alebo by kolaborovali? Pre mňa je odpoveď jasná: ani jedno, ani druhé.

Môj otec sa volá Raymond a nebol v odboji, zúrivo však sledoval vojnu zo svojej izby. Ako dospievajúci chalan sa chcel zapojiť do bojov. Mal dvanásť, keď jeho veľký brat na začiatku nemeckej invázie padol na fronte. Mladý Raymond si zavesil nad posteľ jeho fotografiu ako hrdinu. Smrť staršieho syna spôsobila, že všetci sa ponorili do akejsi ponurej apatie. Raymond vnímal, ako sa jeho rodičia zaživa strácajú. Stali sa z nich akési každodenné tiene a nevyslobodilo ich ani Oslobodenie. Zostali naveky uväznení v roku 1940, keď dostali onen osudný telegram. Rok po skončení vojny sa presťahovali neďaleko Orléansu a Raymond v Paríži osamel. Strach poznačil aj jeho prvé mužné roky, bolo mu teda jasné, že by nikdy nedokázal byť vojakom. Všetkého sa bál a nevedel si nájsť ani priateľov. Ostatné roky strávené s rodičmi v ohlušujúcom tichu ho úplne pripravili o schopnosť nadväzovať vzťahy. S istými pochybnosťami sa pustil do štúdia práva, no mladíci plní života a sebadôvery ho čoskoro prevalcovali a rýchlo zaradil spiatočku. Našiel si miesto, ktoré mu vyhovovalo väčšmi: nočný strážnik v hoteli. V noci za okienkom vrátnice sa konečne cítil v pohode. Občas si predstavujem otca šťastného vo svojej tmavej ulite.

David Foenkinos

Hlava v oblakoch

Slovart 2015

preklad: Marta Činovská

Zobraziť diskusiu (0)