Výzvou, takmer nesplniteľnou úlohou, je vybrať z nich iba sedem. S krvácajúcim srdcom mnohé milované knihy škrtám, zoznam skracujem, opäť škrtám a skracujem, až ostáva táto sedmička:

Italo Calvino: Neviditelná města (Odeon, 1986)

Príbehy fiktívnych miest, o ktorých rozpráva cestovateľ Marco Polo vládcovi Kublaj Chánovi. Mestá odrážajú vlastnosti, chyby, túžby, zvrátenosti ľudí, ktorí ich projektovali, vybudovali alebo v nich žijú. Napríklad Perincia, ktorú postavili podľa výpočtov astronómov tak, aby odrážala harmóniu oblohy, múdrosť prírody a milosrdenstvo bohov. V meste však po rokoch žijú mrzáci, trpaslíci, bradaté ženy a v pivniciach rodičia ukrývajú deti s tromi hlavami alebo šiestimi nohami. A astronómovia sa hádajú, či sa iba pomýlili vo výpočtoch alebo mesto mrzákov a oblúd je presným a dokonalým odrazom božieho poriadku. Peklo je v nás, je súčasťou ľudskej existencie, ako to na konci vraví Calvino ústami Marca Pola:

Peklo živých není něco, co bude; je-li nějaké, je už tady, je to peklo, ve kterém každý den přebýváme, které vytváříme tím, že žijeme pohromadě. Jsou dva způsoby, jak jím netrpět. První je pro mnohé snadný: přijmeš to peklo a staneš se jeho součástí do té míry, že je přestaneš vidět. Druhý způsob je riskantní a vyžaduje neustálou pozornost a snahu: hledat a umět rozpoznávat, kdo a co uvnitř pekla není peklo, a tomu pak zajistit trvání a dát prostor.

(Neviditeľné mestá v novom slovenskom preklade Stanislava Valla vyjdú v tomto roku vo vydavateľstve Artforum.)

Elias Canetti: Zaslepení (Odeon, 1984)

Ústrednou postavou románu je doktor Peter Kien, sinológ, ktorý žije uprostred svojej obrovskej knižnice, odtrhnutý od reálneho života, iba vznešeným myšlienkam. Nízkosť z vonkajšieho sveta brutálne vtrhne do Kienovej oázy, keď sa ožení s upratovačkou Terezou, dojatý nábožnou úctou, s ktorou sa táto stará o jeho knihy. Názvy troch dielov románu – Hlava bez světa, Bezhlavý svět a Svět v hlavě – symbolizujú tŕnistú cestu, na ktorej sa Kien márne snaží pred tuposťou a chamtivosťou uchrániť aspoň zlomky svojho bývalého života. Canettiho román je považovaný, podobne ako Očarování Hermanna Brocha, za alegóriu nastupujúceho fašizmu. Ako sa brutálna moc tvorí z masy, ako masu ovláda a ňou manipuluje, neskôr Canetti podrobne analyzoval vo svojom vrcholnom diele Masa a moc, vynikajúca je aj jeho trojdielna autobiografia Zachráněný jazyk, Pochodeň v uchu a Hra očí.

Júlio Cortázar: V každom ohni oheň (Tatran, 1971)

Ani Márquezových Sto rokov samoty, ani Borgesove Artefakty, ale práve tento výber poviedok Júlia Cortázara, ktorý vyšiel začiatkom 70. rokov v preklade Vladimíra Olerínyho, mi otvoril dvere do magického sveta juhoamerickej literatúry. Až po ňom som objavil Márquezove romány, Borgesove poviedky, Ernesta Sábata, Adolfa Bioy Casaresa, Augusta Roa Bástosa, Maria Vargasa Llosu, Manuela Scorzu a mnohých ďalších. Výber z Tatranu obsahoval o.i. úžasnú poviedku Prenasledovateľ, inšpirovanú životom jazzového saxofonistu Charlieho Parkera, alebo Južnú autostrádu, ktorá je pre mňa – spolu so Sábatovým Tunelom – azda najpôsobivejším zobrazením osamelosti a odcudzenosti človeka v modernom svete.

Ernst Kreuder: Spiklenci snu (Odeon, 1976)

Dlho som váhal, či do sedmičky zaradiť aj tento „snový“ román dnes takmer neznámeho nemeckého autora. Vyšiel u nás pred štyridsiatimi rokmi, odvtedy som sa k nemu nevrátil, ale dokážem si stále vybaviť mohutný dojem, ktorým na mňa vtedy zapôsobil. Román je to takmer detektívny: slušný občan, maklér Orlins, sa ocitne v snovom svete, v ktorom vládne priateľstvo, neexistuje strach, chamtivosť, násilie. Toto spoločenstvo „sprisahancov sna“ je však obkľučené starým svetom so starou morálkou, pokrytectvom, chamtivosťou a krutosťou. Hrdina a jeho priatelia pred ním neustále za rôznych dramatických okolností unikajú. Do normálneho sveta sa Orlins vracia vnútorne premenený. Román, ktorý vyšiel v nemčine v roku 1948, bol odrazom hľadania nového zmyslu a morálky po II. svetovej vojne. Zabudnutý, dostupný len v zaprášených antikvariátoch, však má možno čo povedať aj v dnešnom svete. Čoskoro sa k nemu vrátim, aby som zistil, či a ako sa môj súčasný názor na knihu bude líšiť od toho spred mnohých rokov.

Vlastimil Třešňák: Klíč je pod rohožkou (Torst, 1995)

Třešňákov takmer päťstostranový román je – spoločne so Sestrou Jáchyma Topola – pre mňa zatiaľ najlepším umeleckým spracovaním obdobia normalizácie od roku 1968 až po „nežný“ november 1989. Hrdinom je pán Prag, alter ego Vlastu Třešnáka, a román vtipne, často sarkasticky a často s horkosťou, zachytáva jeho detstvo, mladosť, rok 68, marazmus normalizácie, Pragovu/Třešňákovu vynútenú emigráciu, pretĺkanie sa po západnom svete a nakoniec aj dezilúziu z toho, ako sa všetko poskladalo po roku 1989. Je to kniha vášnivá, kde každý riadok je podpísaný vlastnou krvou, prežitkom Třešňákovho vlastného života.

Oksana Zabužko: Muzeum opuštěných tajemství (Kniha Zlín, 2013)

Aspoň jedna knižka v tomto zozname, čo vyšla v tomto storočí. O Ukrajine a ukrajinskej literatúre som toho v prednovembrových časoch vedel málo. Ukrajina mi splývala s Ruskom a ZSSR. Román Oksany Zabužko je excelentným príkladom toho, ako dobrá literatúra dokáže človeka o histórii naučiť oveľa viac ako učebnice dejepisu. V magicko-realistickom príbehu, v ktorom sa v snoch i v realite prepletajú osudy novinárky Daryny, jej partnera Adriana, bojovníkov Ukrajinskej povstaleckej armády Heleny a Adriana a ďalších ľudí na konci vojny i v súčasnosti, plasticky vyvstávajú tragické dejiny ukrajinského národa a jeho zúfalá snaha vymaniť sa zo smrtiaceho objatia sovietskej „ríše zla“. Román je doplnený súborom takmer 250 poznámok, ktoré osvetľujú jeho historický kontext a približujú osoby a udalosti, ktoré sa v ňom spomínajú. Mal by byť povinným čítaním každého, kto dnes trúsi rýchle a kategorické súdy o nedávnych ukrajinských udalostiach a o histórii Ukrajiny.

Jan Zábrana: Celý život (Torst, 1992)

Keď v roku 1992 vyšiel vo vydavateľstve Torst tento dvojzväzkový výber z denníkov Jana Zábranu z rokov 1948 až do 1984, spôsobil literárnu senzáciu a stal sa knihou roka v ankete Lidových novín. V zápiskoch „do šuplíka“ Zábrana podal autentický obraz obludného komunistického režimu, ktorý gniavil (ak práve náhodou nezabíjal) najlepších duchov svojej doby a nedovolil im rozvinúť ich talent. Na ňom samom sa režim podpísal zvlášť kruto. Nemal ešte ani 20 rokov, keď jeho matku, spolupracovníčku Milady Horákovej, odsúdili v roku 1950 vo vykonštruovanom procese za údajnú vlastizradu, otca uvrhli do väzenia o dva roky neskôr a oboch prepustili až vďaka amnestii v roku 1960. Zábranovi nedovolili študovať na vysokej škole, od polovice 50. rokov sa živil ako prekladateľ na voľnej nohe. Ubitý životom bez nádeje umrel vo veku 53 rokov...

Vybraným siedmim knihám je určite smutno za tými, čo sa do zoznamu nedostali. Ako píše Canetti v románe Zaslepení:

Knihy nemají život, dobrá, nemají cit, tedy ani bolest, již zakoušejí zvířata a pravděpodobně i rostliny. Ale kdo skutečně prokázal necitelnost anorganického, kdo ví, zda jedna kniha netouží po druhých, s nimiž byla dlouho pohromadě, zda neteskní způsobem, který je nám cizí, a proto jej přehlížíme?

Štefan Olejník

Zobraziť diskusiu (0)