Obálka predznamenáva príbeh, ktorý budeme sledovať na nasledujúcich stranách knihy – príbeh žien, ktoré sa zúčastňujú na raste ekonomiky, spoločnosti, vari aj na tom svojom. Jana Oravcová, historička umenia dlhodobo sa zaoberajúca rodom vo výtvarnom umení (por. Ekonómie tela v umeleckohistorických a teoretických diskurzoch, 2012), vo svojej ostatnej publikácii vystupuje z užšie vymedzeného rámca dejín umenia a ako naznačuje podtitul knihy, zaujíma ju spojenie vizuálnej kultúry, reprezentácie a ideológie. V priesečníku týchto troch perspektív sa ocitá figúra ženy v päťdesiatych rokoch 20. storočia na Slovensku a rodové vzťahy, uchopené prevažne ako vzťahy medzi mužmi a ženami.

Ako ukazuje Oravcová v úvodnej kapitole knihy, kľúč k uchopeniu vizuality päťdesiatych rokov z rodového hľadiska nespočíva v jednoduchej aplikácii rodových stereotypov na dané obdobie.

Stereotypy sa menia, posúvajú, dokonca nadobúdajú opačné hodnoty. Pole, do ktorého vsadzuje svoj výskumný problém a na ktoré sa usiluje upriamiť pozornosť čitateliek a čitateľov svojej publikácie, časom (najmä od roku 1989) nadobudlo vcelku robustné kontúry. Autorka pre slovenskú kunsthistóriu, históriu a výskum populárnej kultúry objavuje vizualitu v jej najrôznejších podobách – nielen v obligátnom filme, ale aj v utilitárnejších audiovizuálnych materiáloch – v časopiseckej fotografii, propagačnom plagáte, reportáži filmového týždenníka. Okrem rozšírenia tohto poľa vizuálna (mimo umeleckého estetična) sa ako na zdroje uchopenia svojho materiálu obracia predovšetkým na feministickú kritiku umenia, filozofi u a historiografiu najmä slovenskej a českej proveniencie a výberovo na ďalšie sociálno-vedné a humanitné prístupy.

Publikácia sa po uvedení teoretických prístupov a výsledkov diskusií o emancipácii žien v ostatných dvadsiatich rokoch venuje predstavovaniu rozličných typov zobrazovania žien. Práve v preosiatí existujúceho materiálu (ktorého skúmaný rozsah však zostáva v práci nešpecifikovaný) a kontextualizovanom opise istých ideálno-typických ženských figúr spočíva najväčší prínos práce. Oravcová v prvej kapitole ukazuje, odkiaľ sa vzali ony zosmiešňované traktoristky, kombajnistky, strojárky – úderníčky plniace normy na 120 %. Na pozadí zmeny ekonomiky a celkového nárastu pracovnej sily v nej objasňuje potrebu podporiť tieto sociálne zmeny želateľnými identitami, s ktorými bolo možné stotožniť sa. Autorka sa zameriava predovšetkým na vizuálne aj slovné výpovede obsiahnuté v časopise Slovenka, ktorý je popri humoristickom časopise Roháč a módnom časopise Móda a textil (analyzovaných v ďalších častiach knihy) hlavným časopiseckým pramenným materiálom práce. Móda a rôzne typy uniforiem a funkčných odevov nosených v poľnohospodárstve aj v továrenskej výrobe sú predmetom druhej kapitoly. Oravcová ukazuje zámer novoplánovanej spoločnosti odlíšiť sa od predchádzajúceho či mimo hraníc štátu existujúceho buržoázneho poriadku aj v tejto výsostne symbolickej rovine každodennosti. V tretej kapitole pokračuje výskumom telesnej kultúry, ktorý predovšetkým analýzou spartakiád rozvíja v Česku historik Petr Roubal. Autorka pri pohľade na ženské telo a jeho silu symbolizujúcu produktívny potenciál tela eklekticky spája perspektívy Foucaultovej biopolitiky a panoptizmu, ale aj novšie feministické prístupy kritizujúce mýtus krásy či uprený mužský pohľad. Rozsiahla posledná kapitola sleduje komplikovaný prienik žien do verejnej sféry – teda ich rolu ako odborárok, funkcionárok, či žien v prestížnych vysokokvalifikovaných zamestnaniach. Kniha je najzaujímavejšia v tých momentoch, keď sa ponorí do skúmaného obrazového materiálu, konkretizuje videné a rezignuje na veľké dejinno-filozofické výpovede. Niektoré témy knihy nie sú možno novátorské (napr. spomínaný rozbor spartakiád), ale všetky časti spolu vytvárajú komplexný obraz ženy ako figúry stelesňujúcej budovateľský étos päťdesiatych rokov. Plasticky si vieme predstaviť mnohosť ženami zaujímaných rolí a tam, kde sa autorka dostáva k podrobnejšej analýze, nám kniha dáva možnosť rozšíriť naše chápanie takzvaného reálneho socializmu.

Grafická podoba knihy v niektorých aspektoch pripomína inštalačnú stratégiu výstavy výtvarného umenia socialistického realizmu Prerušená pieseň (Slovenská národná galéria, 2012). Reprodukcie fotografií a záberov z filmov sú zmenšené na najmenšiu možnú mieru – nemajú nás upozorniť na detaily, ale na opakujúce sa schémy, ktoré do popredia vystupujú aj potlačenou farebnosťou (reprodukcie sú červenobiele a čiernobiele). Väčších celostránkových reprodukcií sa dostáva najmä maľbám a niekoľkým plagátom. V tejto voľbe akoby prehovárala obava z toho, že privilegovaná (t. j. dostatočne veľká) reprodukcia obrazu nabitého politizujúcim významom by mohla byť interpretovaná ako apoteóza nielen zobrazenia samotného, ale aj skutočnosti, ktorej spolutvorcom bola.

Ak je v grafickom spracovaní dištancovanie sa od obsahu dobových výpovedí implicitné, v štýle písania sa stáva celkom priehľadným – no aj kontraproduktívnym. Napriek tomu, že ideologické zobrazenia a vzťah skutočnosti a obrazu sú ústrednými problémami publikácie, pojem ideológie autorka napríklad nikde nedefinuje. (Až v závere knihy sa napríklad dozvedáme, čo je propaganda.) Tvrdí síce, že vizuálne obrazy sú „nástroje, ktoré sú produktom a reprezentantom konkrétnych sociálnych síl a ideológií“ (s. 15) a preto sa chce – vlastne celkom v duchu marxizmu – pýtať, v koho záujme obrazy prehovárajú (s. 15 – 16). Zdá sa však, že odpoveď už leží pred autorkou pripravená. Obrazy sú súčasťou „propagandy štátneho ideologického aparátu“ (s. 55), „agitačnej mašinérie“ (s. 55), „ideologickej propagandy“ (s. 60 a inde) či „politickou doktrínou vykonštruovaným obrazom emancipovanej ženy“ (s. 63). Ak však autorka znevierohodňuje tieto zobrazenia, prečo potom napríklad berie za slovo dobové pramene (alebo aj neskoršie pramene z osemdesiatych rokov) a považuje ich – na rozdiel od vizuálneho – za „autentické“ výpovede jednotlivkýň (s. 83) či opisy skutočnosti? Nie je takpovediac budovateľská reč respondentiek v časopise inscenovaná podobne, ako sú inscenované časopisecké ilustračné alebo iné propagačné fotografie?

Rozumiem úmyslu autorky z feministicko-teoretického hľadiska zhodnotiť koncepciu socialistickej emancipácie žien, no mnohé zdroje, z ktorých v úvodnej kapitole čerpá, majú pre jej projekt obmedzenú heuristickú hodnotu. Napríklad texty Kiczkovej, Farkašovej, Šiklovej či Wagnerovej boli písané ako bezprostredné reflexie skúsenosti menovaných so štátnym socializmom prevažne normalizačného obdobia, a preto je otázne, do akej miery ich možno vztiahnuť na prvé povojnové desaťročie a jeho chápanie rodu. Striktnejšie narábanie by si tiež zaslúžil pojem „nová žena“ – termín označujúci moderný mestský životný štýl žien už v medzivojnovom Československu. (A napokon aj pojem „rod“, ktorého chápanie – na škodu veci – autorka nikde nepribližuje a v prekladoch českých citátov do slovenčiny ho tiež celkom nepochopiteľne ponecháva v tvare „gender“.)

Pomerne provokatívne vyznieva téza v záverečnej kapitole o tom, že vstup žien do verejného priestoru v päťdesiatych rokoch (dokonca aj v období menovej reformy) bol podmienený podľa autorky ani nie tak ich úlohou vo výrobe, ale v spotrebe, či dokonca „v sieti konzumerizmu“ (s. 178). Aby úvaha v tomto duchu nebola dekontextualizovaným uplatnením vhľadov severoamerických kultúrnych štúdií, bolo by potrebné úlohu spotreby a reklamy v budovaní verejnej identity žien päťdesiatych rokov skúmať podrobnejšie.

Kniha Jany Oravcovej Mocné ženy alebo ženy moci? podáva pomerne podrobnú správu o zobrazovaní žien na Slovensku v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Ako čitateľku si ma získala analýzou môjho obľúbeného filmu Katka (1949, rež. Ján Kadár) a ako feministickú teoretičku predovšetkým analýzou humorného zobrazenia zlyhaní plného začlenenia žien do pracovného a verejného života.

Najpresvedčivejší je výklad knihy na miestach, kde ukazuje práve na protirečenia a zlyhávania ekonomických a politických opatrení v životoch žien a ich dômyselné a kritické zobrazenia v populárnej kultúre.

Oravcová Jana:

Mocné ženy alebo ženy moci? Vizuálna kultúra, reprezentácia, ideológia

vydavateľ: Csy s.r.o. 2014

Táto recenzia bola pôvodne publikovaná v časopise Kinečko.

Zobraziť diskusiu (0)