Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Ako som prestal byť spisovateľom

Prochaskove prózy - Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok a Ako som prestal byť spisovateľom - majú výrazne autobiografický rozmer a vychádzajú z reálií mesta počas jeho sovietskej éry, hoci pre autora - vzdelaním botanika - je literárnym domovom celá krajina okolo Karpát. Blízky dotyk s prírodou, citlivosť voči pohybom dejín a imaginatívna práca s pamäťou sú nosnými znakmi celého Prochaskovho diela a vedú k úvahám nad stredoeurópskou verziou magického realizmu.

Taras Prochasko: Ako som prestal byť spisovateľom

Ukážka z knihy
1
Keby mala moja učiteľka zenu pravdu, bolo by všetko úplne inak. Bolo by, ako vravela, tu a teraz. Bola by pri mne. Pricestovali by sme vlakom do domu na kopci. Vošli by sme doň, zamkli dvere a nepamätali si, ako sme sem vlastne prišli, ani čo bolo predtým. Zakúrili by sme v peci a povyťahovali z tašiek privezené jedlo. Bola by zima. Bolo by chladno. Boli by neznáme hviezdy. Bola by tma. A ešte chladnejšia by bola posteľ. Pec by sa hádam nahriala až ráno, kedy by sme tu vlastne už nemali byť, lebo spiatočný vlak odchádza ešte potme, máme doň šesť hodín. Za oknami je temno, nie je tam nič, iba zvuky. Jednoduché zvuky: vzdialené psie brechanie, vietor v korune holého orecha, zamŕzajúca zem, voda a kamene, presúvajúce sa oblaky, ktoré zakrývajú vždy iné fragmenty toho istého súhvezdia, vŕzganie namrznutej trávy, škripot drevených plotov, stien,striešok studní a psích búd, tvrdnúcich stôp a zmršťujúcich sa koľajníc za záhradou, klincov pozabíjaných v doskách, reťazí siahajúcich k podzemným vodám v studniach. Nebolo by nič. Len lampa s rozbitým tienidlom nad posteľou. Podušky, periny, deky. Secesný koberček na stene. Strieborné basreliéfy hlavy Krista v tŕňovej korune a Leonardovej Poslednej večere, Reprodukcia
Svätej rodiny od Lorenza Sciarpelloniho z dvadsiatych rokov. Verná kópia zázračného obrazu Matky Božej Čenstochovskej, printed in Poland 1936, v zasklenom ráme so zvyškami zlatej farby. Krajinka od Mychajla Moroza: hory, veľa rôznych stromov, jar, topiaci sa sneh, biele, modré, tmavočervené, sivé a hnedé a dokonca aj niekoľ ko zelených fľakov. Etuda od Zorija: Krakov, Planty, akási veža, zelené gaštany. Pavučiny v kútoch. Rozkladacie kreslo, kreslo, ktoré sa rozkladá ako posteľ. Autoportrét Ševčenka vystrihnutý z časopisu, v pasparte, zarámovaný. Veľ ký oválny stôl uprostred izby a štyri stoličky zo všetkých strán. Holandská pec z terakotových kachlíc. Stará skrinka pri dvierkach od pece a v nej drevo. Biele dvere do druhej izby, ktoré sa zatvárajú tenkou mosadznou kľučkou a zakrútkou v pravom hornom rohu. Dve fotografie: farebná s pápežom, čiernobiela s babkinou sestrou, ktorá sedí na lavičke pod jabloňou. Ešte jeden veľký ženský portrét, pastelový. Skriňa so zrkadlom uprostred, zrkadlo trochu deformuje odraz. Kanapa prikrytá vyblednutým a
stvrdnutým bielo-červeno-žlto-čiernym ližnykom. Okná zastreté bielymi plátennými záclonami.
Štvorposchodový regál s knihami (Montaigne, Ukrajinský kalendár, botanické atlasy, mapy Karpát,
viacdielne vydanie Balzaca, ukrajinsko-nemecký slovník, učebnice záhradníctva, kvetinárstva, fotografovania, dejín grécko-rímskych vojen, pomológie, fenológie, bojových umení, hodinárstva,
Kobzar, Dejiny stredovekej pravoslávnej cirkvi, Stefanyk, Čechovove denníky, Hamsun, Škľarskij,
Subteľnyj, Doktor Faust, album českej fotografie z roku 1960, Brodsky zo samizdatu (prepísaný na stroji, rok 1970). Podlaha z úzkych dosiek, veľmi dávno natretá načerveno. Citrónové steny. Biely strop, s veľkými puklinami vyplnenými sadrou s vápnom. Ale pohľad naväčšmi priťahujú starožitné hodiny (jeden meter krát dvadsaťpäť centimetrov), ktoré vyzerajú ako radnica alebo kaplnka, martensy pod nočným stolíkom a šestnásť kovových biliardových gúľ v dvojradovej drevenej kazete položenej na peci.
Svojími telami by sme zahrievali deku, dýchali pod ňou, až kým by sa nenahriala tak, aby sama začala držať teplo na našej koži, na mojej a jej koži. Kvôli zreteľnej hranici medzi nahriatym a nenahriatym, by sme mali iba veľmi málo miesta. Keby mala moja učiteľ ka zenu pravdu... Bola by so mnou a nebolo by žiadne všade a vždy, ktoré je tu a teraz...
2
Aj keď je jeseň obzvlášť vhodná na pozorovanie nepatrných sezónnych zmien, z ktorých sa tak ľahko dajú vytvoriť dôležité udalosti môjho každodenného súkromného života, stále sa pokúšam nevšímať si príliš veľa detailov. Nie preto, že jeseň vo mne vyvoláva prirodzený smútok, ani preto nie, že by som nemal rád zimu, a už vôbec nie preto, že tejto jesene mám pred sebou oveľa dôležitejšie veci. Je to len detinský pokus utiecť od pripomínania si toho, čo ma skľučuje. Vždy cítim ten nevýrazný nepokoj pred radikálnou zmenou spôsobu života, ktorá, ako sa mi zdá, neodvratne prichádza dvakrát za rok. Ten obrat spočíva vo výmene otvoreného priestoru za uzavretý, tepla za chlad, lavičiek za postele, sandálov za topánky, šťavnatého ovocia za sušené, ulíc za izby, šalátov za zemiaky a kyslú kapustu, bieleho vína za čosi silnejšie, celodenných výprav za krátke prechádzky, otvorených okien za kúrenie a naopak.
Zakaždým potrebujem trochu času na to, aby som si pripomenul, ako teraz treba žiť. Niečo podobné sa stáva, keď sa ti narodí ďalšie dieťa a tebe sa zdá, že si už nikdy nespomenieš na všetko, čo si sa naučil pri predchádzajúcom. V mojom prípade ten pocit dodatočne umocňuje balkón. Pol roka je pre nás balkón tým, čo
možno nazvať rodným domom, ekologickou nikou, vlastným teritóriom. Tu, medzi stenami domu a húštinou viniča prebieha náš život, sem prichádza každý, kto nás navštívi. Život na balkóne vymedzuje obdobie nezimy.
Už niekoľ ko týždňov sa na balkóne deje čosi, čo vo mne ešte umocňuje pocit stiesnenosti. Nie je to nijako spojené s tým, že stiesnenosť, ako súčasť balkónového života, o chvíľu pominie, že je niečím netrvácnym, čo sa rýchlo stratí. Je to akýsi hlbší nepokoj. M. sa na balkóne učí češtinu. Učí sa ju, lebo vie, ako sa treba učiť jazyky, lebo češtinu nepozná, ale páči sa jej. Mne sa čeština páči tiež. Keď vychádzam na balkón, nadchýnam sa jej dlhými a krátkymi samohláskami, vytvárajúcimi neopakovatľnú melodiku nahromadením štyroch spoluhlások v slove, ktoré je zložené zo štyroch zvukov. Páči sa mi tá detinskosť pri triafaní sa do prízvuku, keď odpovedám na otázky z učebnice. Spomínam si na divné české knižky pre deti zo začiatku sedemdesiatych rokov, na ich neopakovateľnú grafiku, ktorá vtedy znamenala viac ako prazvláštne veršíky o tom, že „dědeček měl kolotoč a snědl ho červotoč”. Vracajú sa mi spomienky na pražské pivárne a vinárne pre robotníkov, do ktorých nechodia turisti. Pokúšam sa predstaviť si, ako tie vety
mohol vyslovovať môj milovaný Hrabal... Čistá radosť. Žiadny dôvod na skľúčenosť.
Z jednej štvrtiny som predsa Čech. Ale ani sám neviem, prečo češtinu neovládam. Prečo som sa ju vôbec nepokúsil naučiť. Neviem, či v tomto zmysle nie je moja absolútna ukrajinskosť práve tou zatvrdilosťou, ktorá ma na Ukrajincoch tak rozčuľuje. Nerozumiem, prečo som pred tým utekal ako dieťa a prečo stále utekám.
To, že môj dedko bol mojím dedkom len rok, že otec sa narodil až po tom, ako dedko zomrel, a že od neho nepočul jediné nežné slovo v češtine predsa ešte neznamená, že prestal byť otcom a dedkom. Napokon, zachoval sa jeho nespochybniteľný genotyp a jasne rozpoznateľný fenotyp. Napokon, dedko sa aj po smrti zapísal do ukrajinských dejín, lebo práve jeho NKVD určitý čas považovalo za Roberta. Napokon, postupne sa mi dedko zdá byť čoraz bližší a bližší. Ale aj napriek tomu všetkému, keď vychádzam na balkón, ktorý sa čochvíľa zmení na zimný, nepokúšam sa zapamätať si z učebnice češtiny žiadnu lekciu. Pokúšam sa nemyslieť na zmenu spôsobu života a pociťujem nepochopiteľnú úzkosť.
3
Keď som bol v armáde, rád som premýšľal o rozličných veciach. Premýšľanie bolo dobré hlavne preto, že vojenský režim v skutočnosti vôbec nezasahuje do sféry myslenia, ba čo viac, poskytuje mu viacej priestoru, ako je to možné v civile. Naviac, tých „rozličných vecí”, o ktorých sa dá premýšľať, nie je vo svete vojaka až tak veľa, aby bolo myslenie povrchné, aby sa o nich nedalo premýšľať trochu hlbšie. ( Soldier’s Things, jedna z najlepších piesní Toma Waitsa). Vojak vtedy mohol mať len oblečenie (topánky a opasok možno tiež považovať za odev, aj keď majú viacero funkcií), ktorého väčšia časť sa každý týždeň vymieňala, k tomu dve ihly s rôznymi
niťami, vojenskú knižku a zápisník s perom (čo svedčí o istej inteligencii armády, lebo vosvojich nevojenských obdobiach života som so sebou zápisník ani pero nikdy nenosil). V malej skrinke mohla, či skôr musela byť zubná kefka, pasta, mydlo a britva. V neďalekej zamrežovanej skrini sa nachádzali symboly tvojho vojenského údelu: samopal, kapsa s nábojmi, plynová maska, bodák a vrece, do ktorého sa dalo všetko pobaliť. Symboly tvojho údelu ti nepatrili, ty si však po celý čas patril im.
Pačil sa mi takýto minimalizmus. Ešte viac sa mi páčilo obohacovať ho iným, osobným minimalizmom: malé nožničky schované medzi kovovou poľnou fľašou a jej filcovým obalom, fragment obrázka, ktorý namaľoval brat, založený pod obálkou dokumentov, niekoľ ko slov na posledných stranách zápisníka, opisujúcich pocity z celých mesiacov alebo konkrétnych hodín...Avšak nielen cyklické dejiny kultúry svedčia o tom, že po štýlovej čistote prichádza eklektizmus, po modernizme postmodrnizmus, po renesancii manierizmus a po baroku rokoko. Evolúcia každej bytosti je viac alebo menej vydareným odrazom boja jednotlivca s odsúdením na ohraničené možnosti štylistiky bytia.
Preto nie je nič zvláštne na tom, že niekoľ ko rokov po návrate z armády som už pri sebe nosil všetko možné. Vrecká, tašky a dokonca aj telo som mal naplnené rozmanitými potrebnými i nepotrebnými drobnosťami. Kdekoľvek na svete som mohol v priebehu niekoľ kých minút rozložiť vlastný materiálny svet, ktorý sa svojou intenzitou neveľmi líšil od domu, v ktorom som sa narodil a prežil väčšiu časť vedomého života. Nebyť šťastnej náhody, možno by to trvalo dodnes. Zadržala ma milícia, ktorá vzápätí dôsledne spísala všetko, čo som mal pri sebe. Vtedy som pochopil, ako veľmi môžem znechutiť zločincov, autorov i čitateľov kriminálnych rubrík, vlastnú rodinu (ak by musela odobrať celý môj majetok podľa zoznamu) aj seba. Odvtedy mi to už nemohlo byť ľahostajné.
Už niekoľ ko rokov, v ľubovoľnej chvíli zastaveného času, by ste v mojich vreckách nenašli nič, čo by mohlo nejako prezrádzať moje zvyky. Nie je v nich nič okrem cigariet, ktoré fajčí prevažná časť Ukrajincov, niekoľ ko bankoviek a mincí, ktoré sú oficiálnym platidlom na územi Ukrajiny, skladacieho nožíka s jednou čepeľou, s ktorým sa dá bez toho, aby som porušil zákon, urobiť
prakticky všetko a kľúč od bytu bez udanej adresy. Žiadne fotografie, kreditné karty, poznámky a
poznámkové bloky, ceruzky, šľukovky, hodinky s venovaním či obrúčky s menami alebo dátumami,
medailóny s portrétmi, kalendáriky s vyznačenými dňami, puzdrá na cigarety, žiadne boxery, jedy,
analgetiká a vizitky, žiadny zväzok dokumentov... Dokonca aj nosenie občianskeho preukazu sa mi zdá byť ponižujúcou pohodnosťou, pohodlným ponížením. Niečo úplne iné je zapaľovač.
Najlacnejší jednorazový zapaľovač je dokonalý zdroj ohňa (a ohňom sa dajú rôzne životné situácie obrátiť na lepšie, príslušníci špeciálnych jednotiek to dokážu aj s kondómom) a najluxusnejší zapaľovač zasa dielo veľ kého umelca. Jednorazový farebný zapaľovač, ktorý za teba vybral niekto iný, je priepustkou do iného sveta. Do sveta, v ktorom všetko závisí od tohto výberu. Sveta bez možnosti výberu v takom zmysle, že možnosť výberu neexistuje, lebo niet z čoho vyberať, niet čo vybrať, pretože všetko už bolo dávno vybrané. A preto sa niet ani čoho vzdať.
Ak sa nad tým zamyslíš, najlacnejší jednorazový zapaľovač funguje ako každodenná priepustka do literárnej tvorby. Keď sa naučíš opísať, ako by mohol tvoj zapaľovač vyzerať, dostaneš všetky možné zapaľovače sveta. Potreba vlastniť veci zmizne až vtedy, keď si dokážaš predstaviť, aké budú na dotyk tie, ktorých sa nikdy nebudeš môcť dotknúť. Vtedy pochopíš, že len to, čo je v mysli, je tým najskutočnejším anajistejším majetkom.

Taras Prochasko (* 1968, Ivano - Frankivsk) je ukrajinský prozaik a esejista. Spolu s Jurijom Andruchovyčom patrí k jadru tzv. Stanislavovského fenoménu - živého umeleckého prostredia, ktoré sa v spisovateľovom rodnom meste (s historickým názvom Stanislavov) sformovalo koncom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia.

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: