Jediná možná cesta bola dunajská cesta a jediným dostupným dopravným prostriedkom bol riečny parník Pentcho. Scenárista a režisér Jaro Rihák vyhľadal jedného z organizátorov tejto neuveriteľnej a takmer zabudnutej plavby a podal o nej správu.

Dotýka sa vás nejako osobne tento príbeh? Ako ste ho našli?

Áno, príbeh sa ma osobne dotýka. Práve som o tom písal dlhý mailisko Fedorovi Gálovi. Dotýka sa ma, rovnako sa dotýka jeho, vás a tisícov iných. Dotýka sa ma rovnako, ako príbehy tých, čo sa práve v tejto chvíli hojdajú na vlnách Stredozemného mora, zomierajú, hladujú a snívajú o Európe, presne tak, ako snívali tí moji hrdinovia z parníka Pentcho. Možno sa ma predsa len dotýka viac ako iných. Mňa sa týkal včera, dnes, zajtra vás. Možno preto mi svoj príbeh a príbeh parníka prerozprával jeden z organizátorov plavby, Alexander Citron. On si ma vybral a veril, že príbeh ich sna prerozprávam. Sna. O realitách parníkových príbehov sa napísalo dosť. Zoznámil ma v roku 1997 v Netanyi s tou skvelou partiou starých pánov a šarmantných žien, dali mi čítať svoje denníky a chceli, aby som o ich príbehu hovoril.

To, že kniha vychádza práve teraz keď sledujeme drámy utečencov v Stredozemnom mori, je teda náhoda?

To, že kniha vychádza práve teraz, keď sa o dráme utečencov na Stredozemnom morí veľa hovorí, je samozrejme náhoda. Na príbehu parníka Pentcho pracujem už dlho a tie paralelné drámy sa tiež už dejú dávno. Na ich podobnosť som myslel dávno, vždy som ten príbeh vnímal ako súčasný, vlastne večný. Stačí sa pozrieť na fotografie Roberta Capu z Haify a tie dnešné z ostrova Lampedusa. Z odstupu času vieme, že príbeh parníka Pentcho je naozaj jedinečný, kto ale vie, kto všetko je na palubách lodí plávajúcich z Afriky? Ja nie, preto chcem vidieť tie ich príbehy na vlastné oči.

Alexander Citron je skutočný a skutočný je aj príbeh parníka Pentcho?

Alexander Citron, tak sa vtedy volal, bol chlapec z Berehova a prišiel do Bratislavy študovať medicínu. Po vzniku Slovenskej republiky ho z fakulty vyhodili. Okrem toho bol veliteľom Betaru, čo bola súčasť Žabotinského Revizionistickej strany. Tam, kde bolo antisemitizmu málo, mal Betar slabé pozície, na Podkarpatskej Rusi, ako sa to vtedy volalo, bola veľká chuť odísť do Palestíny a založiť si vlastnú novú domovinu. Bolo to menšinové hnutie. Po prvý raz ich ľudia videli v kine v hranom filme Ivana Olbrachta a Vladislava Vančuru Marijka nevěrnice. Olbracht cítil novú tému. Citron nebol jediný, kto lodný transport organizoval, ale nebyť jeho tvrdohlavosti a cieľavedomosti, asi by nikdy nikam neodplávali. Bol pravou rukou vizionárskeho Žabotinského na Slovensku a bol to muž z pevného materiálu. Prosto taký ten, čo vie povedať kam treba ísť a keď tam prídu, tak povie: tu budeme.

Informáciu o tom, že žije v Netanyi mi dala historička pani Hradská. Okamžite som vycestoval. Našiel som vitálneho staršieho muža, rodeného vodcu, muža vízii, len trochu sklamaného. Aj keď nepísal básne, bol ako lord Byron na ceste do Grécka. Na svoju úlohu rezignoval, na svoj sen nikdy - a to ma zaujalo. Dejiny mu vo chvíli dejín nedali za pravdu a on sa stiahol. Napriek tomu veril, že to, čo urobili, bolo veľké. A ono to naozaj veľké bolo, sen o slobode a vízia budúcnosti, pre to sa naozaj dá žiť.

Chodili za ním občas ľudia a pýtali sa na plavbu, na absurdnosť plavby kolesového riečneho parníka na mori, na dobrodružný rozmer plavby. Dejiny navigácií naozaj takú plavbu nepoznajú. Ale jeho - v zásade romantické - sny nikto veľmi neakceptoval. No kto sa už zaujíma o toho, kto nezvíťazil? Mňa práve to zaujalo a on to zrejme cítil, preto mi venoval toľko času a energie a rozprával a rozprával. Príbeh parníka bol dobrodružný, ale dobrodružstvá zažili aj ľudia na iných lodiach. Aby vznikla dráma, musia byť aj iní a musí vzniknúť konflikt. A on vznikol, dvaja vodcovia boli na parníku a tretí zabezpečoval logistiku na brehu. Parník viezol vzácny náklad, nebol len fakt záchrany pred nebezpečenstvom, ale predovšetkým sen o slobode. Z takého materiálu sa stávajú legendy. Aj preto Alexander Citron tvrdil, že ak je nejaký symbol alije, cesty nahor, vysťahovalectva, tak to bola práve ich plavba na riečnom parníku Pentcho. A o tom som chcel písať ja, o tom chcel, aby som písal, on.

V úvode píšete, že kniha je rozšíreným scenárom. Pripravujete, alebo točíte aj film?

Áno, pôvodne to bol filmový scenár. Volal sa NA DRUGU STRONU. Vyhral scenáristickú súťaž NADACE RWE & STUDIO BARRANDOV a myslel som, že k nakrúcaniu mám bližšie. Podporu v Audiovizuálnom fonde som zatiaľ nezískal, vraj je to nerealizovateľný a drahý projekt. Nemyslím si to. Máme tu síce pozoruhodnú tradíciu drahých a nerealizovaných projektov, môj taký ale určite nie je. Možno som iba priveľmi a zbytočne chcel, aby sa film nakrútil tu, kde sa príbeh začal a odkiaľ parník odplával. Či sa to niekomu páči alebo nie, patrí k histórii tejto krajiny. Už dokonca vznikol aj jeden plagiát. Mal pravdu predseda poroty Ivo Mathé, keď mi v Karlových Varoch, pri odovzdávaní ceny za scenár, povedal, že je to světový scenář, ale že ten příběh bude mít těžký život. Má, ale aj tak ten film nakrútim. Iba možno niekde inde.

Ovplyvnilo stretnutie s Alexandrom Citronom a príbeh ktorému ste sa intenzívne venovali vaše vnímanie toho, čo sa teraz deje - teda tú masívnu utečeneckú vlnu, ktorá má ale úplne iné, väčšie rozmery a dopady a vyvoláva u nás až nečakanú vlnu nenávisti . Je rozhodnutie odísť z krajiny, riskovať život na parníku - alebo preplnenom nafukovacom člne a hľadať nový domov niekde, kde vás vlastne nikto nečaká hrdinstvo, alebo bláznovstvo alebo márnosť alebo následok takého zúfalstva, aké si my v tejto chvíli nevieme celkom dobre predstaviť?

Nevieme si ani predstaviť? Skôr by som povedal, že si to nechceme predstaviť. Odchody z krajín sa dejú inak. Sú rýchle, alebo naopak sa na ne ľudia dlho pripravujú. Spýtajte sa ľudí naokolo, ako odchádzali ľudia v ´68 roku, alebo ako sa odtiaľto chodilo do Ameriky. Jednoducho si človek uvedomí, že doma už nie je ako doma, a už vonkoncom neplatí, že všade dobre, doma najlepšie. Prehodíte slovosled, poviete si, že všade doma, dobre najlepšie a idete. Dá sa odísť síce s obavami z neznáma, ale človek predsa nejde tam, kde môže byť horšie, nie? Ľudia predajú, čo majú a idú. Veď to je aj v slovenskej tradícii a neutekali tí najchudobnejší. Zaplatiťšífkartu nebola maličkosť, pred viac ako sto rokmi stála najlacnejšia dvesto dolárov a navyše naozaj neutekali tí najchudobnejší, tí si to zvyčajne ani nevedeli predstaviť. Na to treba odvahu a vieru, že to dobre dopadne.

Nevidím rozdiel medzi dnešnými člnmi a životom na otvorenej palube starých lodí. Nikdy to nebolo ľahké, stačí si pozrieť staré fotografie z Coney Islandu. Každý, kto sa vydal na more, si pribalil do kufra nádej a bol presvedčený, že vždy bolo viac tých, ktorí prežili. Každý sme odniekiaľ niekam prišli, niekto dávno, niekto iba prichádza. Nikto tu nie je odvždy a odnepamäti. Odvždy povie hlupák, odnepamäti ten, kto má nejakú diagnózu. Iná vec je intolerancia. Náhodný prieskum tvrdí, že 70 % opýtaných je proti príchodu utečencov. Vyzeráme netolerantne, ale každý sa vždy bránil. Niekto pobrežnými hliadkami, inokedy kvótami. Američania vznikli ako národ prisťahovalcov a po čase sa tiež bránili kvótami. Ten skutočný nápor aj tak vždy príde inými dverami. Zdá sa mi, akoby ľudia chceli, aby sa dejiny zastavili, ale oni sa nezastavia. Možno sa raz do Petržalky vrátia Pečenehovia, do Sekúl Sikulovia a do Rusoviec Rusi. Stredoveké arabské cestopisy popisujú Slovanov ako plavovlasých. Obzrite sa. Ak je tu niečo plavé, je to zväčša peroxid alebo niečo na ten spôsob. Vždy je to ako v geológii: o čase a o tlaku.

Mňa pri čítaní trochu vyrušoval ten scenáristický spôsob prerozprávania príbehu - vyžaduje to úplne iné sústredenie, musíte sa naučil presúvať sa medzi jednotlivými scénami a tento nesmierne zaujímavý príbeh mi tak trochu unikal.

Možno keby som do knižky nenapísal, že je to scenár - alebo že to bol scenár - tak by to neprekážalo. Nepopisujem, čo si ktorá postava myslí, ale čo robí a čo povie. Zdá sa mi zaujímavejšie, ak si ostatné domyslí čitateľ sám. Kto vie, možno je to len zvyk dostávať všetko komplet naservírované. V reštaurácii to mám rád, pri čítaní nechcem oddychovať. Ako čitateľ mám rád, ak mi autor všetko nepovie, chcem aby ma doviedol tam, kde to nepoznám, ale nemusí to byť priamo držanie za ruku. To som už od detstva nemal rád.

Neuvažovali ste teda nad tým, že napíšete klasický román?

Nie. Keby som chcel písať klasický román, tak by som ho dávno napísal. Aj preto som mal rád rozhlasovú hru. Tam si tiež musí človek predstavovať a domýšľať, predstavovať si výraz tváre, oblečenie, krajinu. Kedysi musel autor na troch stránkach popísať ako vyzerá napríklad vzdialená krajina. Ktorá krajina je dnes vzdialená? Dnes každý vie ako vyzerá Dunaj v ústí do Čierneho mora, ako vyzerajú domy na ostrove v Egejskom mori a ako vyzerá britský torpédoborec. Videl to všetko v kine a na obrazovke. Mojou úlohou je prerozprávať príbeh, jednotlivé situácie v ňom a ukázať úžasné zvraty a paradoxy, ktoré zažili moji hrdinovia. To najkrajšie čo kniha môže priniesť, dobrodružstvo vlastnej fantázie a neopakovateľnosť ľudských reakcií, predsa nebudem nikomu brať. Je to ako v detektívke, už na strane šesťdesiat osem viete, ako sa to skončí a aha, omyl. Nebude to tak. Stane sa ešte niečo a to ostatné, prečo a ako, je na čitateľovi, - ak ovšem prijme túto hru. A možno je všetko inak.

Jaro Rihák (1951) absolvent pražskej DAMU. Ako režisér pracoval v divadle, rozhlase, pre televíziu písal a píše scenáre, natočil hrané dokumentárne filmy. Cez deň žije na 1880 dunajskom kilometri, v noci v Lisabone.

Zobraziť diskusiu (0)